Kambodžské špeciality

Autor: Peter Badac | 13.1.2017 o 13:17 | Karma článku: 8,74 | Prečítané:  3572x

Pôvodný plán precestovať Vietnam nám kvôli počasiu úplne nevyšiel, tak sme sa vydali do Kambodže, kde teploty neklesli pod 27 stupňov.

 

Prileteli sme do Saigonu, teda do Ho Či Minhovho mesta, ako sa teraz volá. Pôvodne sme chceli cestovať tri týždne po Vietname od juhu po sever s malým odskočením do Kambodže do Angkor Watu. Z tohto malého odskočenia nakoniec boli skoro dva týždne cestovania po všetkých kútoch Kambodže.

Tentokrát som necestoval sám, ale s mojimi kamarátkami Janou a Stellou, s ktorými som sa stretol práve v Ho Či Minhovom meste. Jana dorazila prvá, tak mala najdlhší čas na aklimatizáciu. Predsalen časový posun oproti Slovensku bol 6 hodín. Ja som dorazil o deň neskôr a deň po mne dorazila aj Stella.

TIP CESTOVATEĽOM / Víza do Kambodže sa vôbec nemusia riešiť na Slovensku. Dajú sa zaobstarať priamo na hraniciach (na väčších hraničných prechodoch) alebo po prílete na letisko. Cena za mesačný pobyt pre občanov SR je 35 amerických dolárov.

Vyrazili sme autobusom do Kambodže, najskôr do hlavného mesta Phnom Pehn, odkiaľ sme pokračovali ďalej. Nie priamo do Siem Reap, kde sa nachádza slávny chrám Angkor Wat, ale do dedinky Chambot pri Národnom parku Kirirom, kde bola Stellina kamarátka Ana, ktorá tu pracovala ako dobrovolníčka v miestnej komunite. Komunita žila z ekoturizmu, ktorý spočíval v tom, že turistov ubytovávali miestni u seba doma, varili im a dali možnosť vidieť život v typickej kambodžskej dedinke.Musím povedať, že to bol zážitok.

Ana nás inštruovala, ako sa do Chambotu dostaneme. Po príchode do Phnom Pehnu sme presadli na iný autobus (tento autobus bol vynikajúci aj na európske pomery s wifi pripojením a vodou a drobným občerstvením, ktoré teda na nás nezvýšilo a navyše sme sa v ňom viezli len sami traja) a vystúpili v dedinke Traeng Trayueng Market, ktorú, ako sme neskôr zistili, miestni kvôli zložitému názvu volajú Tralala Market. Ako názov napovedá, v Tralala Markete sa nachádza veľký trh plný všelijakých dobrôt. Ten sme bohužiaľ našli až po ceste späť, a preto sme sa pri prvej návšteve museli uspokojiť len s klasickým stánkovým predajom.

 

Hneď po vystúpení z autobusu sa na nás nalepili miestni, ktorí nám ponúkali odvoz do Chambotu, čo bolo ešte asi 30 minút jazdy na motorke. Ana nám dala inštrukcie a aj povedala, koľko asi by sme mali zaplatiť za mototaxi a že určite budú skúšať vypýtať si viac. A tak aj bolo. Za túto jazdu si pýtali 10 dolárov, ale Ana povedala, že by sme im nemali dať viac ako 5 dolárov, tak sme sa toho držali. Inak v Kambodži majú vlastnú menu – kambodžské riely, ale bežne sa platí americkými dolármi a bankomaty nám dokonca vydávali len doláre. Platí pravidlo, že jeden dolár je 4000 rielov.

Cesta na motorke bol zážitok. Chambot pred časom postihli povodne, takže prašná cesta bola celkom bahnitá na niektorých úsekoch a mosty boli zničené, takže cesta viedla cez brody. Ana nám povedala, že sa máme snažiť prísť ešte za denného svetla, pretože po zotmení by sme už nemuseli stihnúť odvoz. Miestni sa vraj boja duchov. To nás trocha prekvapilo, ale ako sa nakoniec ukázalo, tak to súvisí z ich náboženskými tradíciami, a teda boja sa duchov zosnulých, ktorí neboli pochovaní klasickým spôsobom, pretože títo duchovia putujú krajinou a snažia sa nájsť nové telo v ktorom potom môžu byť pochovaní. Alebo tak nejak, presne si to už nepamätám. Ale strach z duchov u miestnych sem-tam premôže dvojnásobná odmena za jazdu.

Do dediny sme dorazili akurát po západe slnka. Ana nás ubytovala u našej rodiny a pozvala na večeru k svojej rodine. Ľudia v Chambote majú vybudovanú komunitu a turisti platia za jedlo a ubytovanie. Tieto peniaze idú do spoločnej kasy, ktorú spravuje akási rada Chambotu a peniaze používajú na rozvojové projekty pre komunitu, a tiež na pomoc chudobným rodinám, alebo takým, ktoré postihli nejaké nešťastia. Je to jedna z mála takto fungujúcich komunít, ktorá je sebestačná a nie je zastrešená ani žiadnou zahraničnou organizáciou. Proste si gazdujú sami.

Väčšina turistov prichádza do dediny večer, kde pre nich pripravia miestne deti kultúrny program, miestne ženy navaria večeru. Potom idú spať a na druhý deň sa po raňajkách vydajú na túru k vodopádu a následne odchádzajú. My sme mali šťastie, že sme ostali dlhšie a mohli sme sa trocha viac zoznámiť so životom dediny, hlavne vďaka Ane, za čo jej ešte raz ďakujem.

Dedina začína svoj život po východe slnka o 6:00, kedy sa začínajú pripravovať raňajky a všetko čo súvisí s chodom domácnosti. Treba povedať, že ženy boli omnoho viac aktívnejšie ako muži, ktorí celý deň len polehávali alebo klebetili, ženy varili, starali sa o deti, zvieratá, domácnosť, predávali v miestnych obchodoch. Vraj muži, keď nie je ryžová sezóna a nemusia pracovať na poli, tak nemajú toho veľa na práci. Preto aj hlavou rodiny a rodinného rozpočtu boli práve ženy.

Čo sa týka jedla, tak všetko, čo nám pripravili bolo vynikajúce. Ráno začínajú ryžovou polievkou alebo rezencami s bylinkami. Na obed sme mali mäso, ryžu a množstvo zeleniny a večera bola v podobnom duchu, ale vlastne chuťovo úplne iná ako obed a raňajky. Prekvapilo ma, že napriek obmedzeným zdrojom (varia väčšinou len z toho, čo si vypestujú) bola strava veľmi pestrá.

Z Chambotu sme sa vydali cez Tralala Market a Phnom Pehn do Siem Reap pozrieť unikátnu stavbu, ktorá sa nachádza aj na kambodžskej vlajke – Angkor Wat. Napriek krátkym vzdialenostiam tu cestovanie autobusom trvá celkom dlho, pretože cesty nie sú vždy vyasfaltované a hlavne sú len dvojpruhové zo značnom hustotou dopravy v niektorých úsekoch.

Siem Reap bol úplnym protikladom našej skúsenosti z tichej dedinky. Je to veľké turistické mesto, kde večer ožíva množstvo barov a reštaurácií, diskotéka a karaoke barov. Boli sme radi, že sme si našli miesto, kde na nás toto všetko nedoľahlo a zachovali sme si svoj kľud z vidieka.

Nasledujúci deň sme sa vydali na prehliadku komplexu Angkor Wat, ktorý je skutočne rozsiahli. Ja som bol zástancom toho, že malý okruh (asi 5 km) prejdeme aj pešo, aby sme mali trochu fyzickej aktivity, ale hneď pred penziónom si nás odchytil vodič s tuk-tukom a ponúkol nám, že nás za 20 dolárov povozí celý deň, a to aj po veľkom okruhu, ktorý mal asi 15 km. Tak sme neodolali, čo sa neskôr ukázalo ako dobrá voľba, pretože prechádzať sa pri teplote viac ako 30 stupňov by bolo dosť náročné.

Vstupné do chrámového komplexu na jeden deň je 20 dolárov a rozhodli sme sa, že najznámejší a najväčší chrám si necháme až na koniec, aby sme si ho najviac užili. Pravdou však bolo, že po ceste sme zastavili pri toľkých menších chrámoch, že už sme sa veľmi tešili k tomu najväčšiemu, pretože teplo nás dosť vyčerpalo. Ale na druhú stranu musím povedať, že veľký okruh stál zato a že sme videli množstvo zaujímavých miest, kde žila civilizácia, ktorá bola na svoju dobu veľmi veľká. Vraj tu žilo skoro milión ľudí.

Po návšteve komplexu sme boli v celku vyčerpaní, ale zostali nám sily ešte aj na nejakú dobrú večeru. Ja som ochutnal rybí amok, Janka khmérske kari a Stela nejaké nudle s morskými plodmi. 

Nasledujúci deň nás čakal náročný presun. Najskôr 5 hodín zo Siem Reap do Phnom Pehnu, potom ešte 3 hodiny do Kompotu a z Kompotu hodinu na vienamské hranice, a potom ďalších pár hodín do mesta Rach Gia vo Vietname, odkiaľ sme chceli vyraziť na ostrov Nam Du. Dalo by sa povedať, že všetko išlo podľa plánu, vozili sme sa snáď všetkými dopravnými prostriedkami – autobusom, minivanom, tuktukom, dokonca aj golfovým vozíkom. Príchod na hranicu však všetko zmenil, pretože colníci prišli na to, že Stela nemala multivstupové víza do Vietnamu (aj keď za ne zaplatila, ale bohužiaľ si to neskontrolovala), alebo iba jednovstupové a na tomto hraničnom priechode sa víza nedali vybaviť, preto ju odmietli pustiť do Vietnamu. Rozmýšľali sme, čo urobíme, ale nemali sme veľa času, nakoľko colnicu zatvárali asi za 10 minút. Preto sme sa rozhodli, že Janka išla na ostrov do Vietnamu podľa pôvodného plánu a ja som sa zo Stelou vrátil späť do Kambodže pre nové víza.

Prespali sme v Kompote, kde nás uchvátil fakt, že na hlavnom námestí sa nachádza enormná socha durianu, čo je také miestne smradľavé ovocie. V Kompote nám napadlo, že prečo by sme sa hneď hnali do Vietnamu, že aj v Kambodži sú pláže a ostrovy, a prečo sa neísť pozrieť na ne. A tak sa aj stalo a vydali sme sa na najväčší ostrov Koh Rong.

Po príchode sme si našli pekné bungalovy trocha ďalej od centrálnej dediny, kde sa sústreďoval všetok ruch a zábava. Ostrov ponúkal množstvo aktívit, od šnorchlovania, potápania, rybárčenia až po masáže a párty po večeroch. Musím priznať, že potápanie na tomto ostrove bolo pre mňa jedným z najnudnejších aké som zažil. Jednak voda bola veľmi plytká (na najhlbších miestach okolo 10 metrov), viditeľnosť bola malá a vlastne pod vodou nebolo ani nič zaujímavé. Normálne som sa pristihol pri to, že som sa tešil, kedy sa už vynoríme, čo pri vyše hodinových ponoroch bola takmer nedosiahnuteľná méta.

Na druhú stranu pláže boli pekné. Stihli sme kuknúť Long Beach, ktorá bola ešte panenská, ale dlho taká neostane, lebo pri nej budovali niekoľko luxusných bungalovov, ktoré raz krajiny zmenia. Toto je všeobecne problém v juhovýchodnej Ázií, že sa príroda a pláže pod vplyvom turistického ruchu rýchlo menia, vyrastá množstvo hotelov a luxusných rezortov aj na miestach, ktoré by mali zostať nedotknuté a prichádza sem množstvo turistov, ktorí nedotknutú prírodu a to, prečo sem všetci chodia, ničia. Nechcem sa veľmi rozpisovať o živelnej výstavbe a vplyve turizmu na prírodu a ekológiu, ale treba povedať, že v tomto regióne je to veľmi živelné a už teraz sa množstvo miest zmenilo na nepoznanie.

Po odchode z ostrova sme absolvovali cestu do hlavného mesta Phnom Pehn, kde sme spali u našeho kamoša Breda, ktorý v Kambodži dočasne žije a vyučuje angličtinu na súkromnej základnej škole. Okrem návštevy sme stihli nakuknúť aj Killing Fields, čo bolo miesto, kde Červení kméri vozili tisícky nepohodlných ľudí, aby ich tu za zvukov budovateľskej hudby zabili a následne hodili do masových hrobov. História Kambodže je neodmysliteľne spojená s Červenými kmérmi, a preto je podľa mňa dôležité navštíviť aspoň jedno miesto, ktoré návštevníkom priblíži tieto udalosti, ktoré sa stali z rozmaru jedného človeka a jemu blízkych ľudí.

Z hlavného mesta sme už s novými Stelinými vízami išli späť do Saigonu. Musím povedať, že cestovanie v autobusoch v Kambodži je celkom zážitok. Kvalita je dobrá, miesta je viac ako v žltých autobusoch u nás, ale zážitok je video, ktoré as púšta celú cestu. Často sú to kambodžské popsongy s videoklipmi, čo by sa dalo vydržať možno polhodinu, ale nie 6 hodín, preto je možno dobré vybaviť sa špuntami do uší. Aj keď pop songy sú stále lepšie ako svadobná hudba. Tá sa nedá vydržať ani minútu...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: V Bratislave sa opäť protestuje proti korupcii

Organizátori na protikorupčný protest pozvali aj premiéra Roberta Fica.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.


Už ste čítali?