Ako som musel žobrať v Bolívií

Autor: Peter Badac | 18.12.2016 o 12:44 | Karma článku: 4,96 | Prečítané:  1145x

Možností, kam zo San Pedra bolo niekoľko. Ísť do Argentíny alebo viac objaviť Čile, ale keďže som prišiel pôvodne do Peru, tak bolo lepšie sa vracať, a to buď po ceste, ktorej som prišiel, alebo cez Bolíviu a Salar de Uyuni.

Pri mojej poslednej ceste v Bolívií pred tromi rokmi som Salar de Uyuni navštívil, ale keďže to bolo v dobe dažďov v januári, tak to bolo iné, preto som sa rozhodol, že si to ešte zopakujem. Myslím, že tento kút sveta sa oplatí vidieť ešte raz.

Trojdňový výlet začínal v San Pedre de Atacama, kde sme museli navštíviť colnicu, ktorá je priamo v mesta, a až po pečiatke do pasu sme mohli opusiť Čile. Z nadmorskej výšky 2 200 metrov sa v priebehu hodiny dostaneme na 3 400 metrov, čo vraj niektorým jedincov nerobí dobre. Ako sa ukázalo aj v našej výprave sa našla jedna Francúzka, ktorá výškovej chorobe podľahla.

Po hodine cesty obídeme sopku Licancubur, ktorá dominuje horizontu nad San Pedrom a prichádzame na bolívijsku colnicu uprostred ničoho. Ako z nejakého filmu. Vyčkáme si frontu a prebieha veľká logistická akcia. Ľudia prichádzajúci z Čile musia opustiť svoje minibusy a nasadnúť do pripravených bolívijských džípov, ktoré práve doviezli ľudí, ktorí absolvovali celý výlet a vracajú sa do Čile. Veľký presun prebehne, popri tom sme sa stihli aj naraňajkovať a vydávame sa do Národného parku Eduardo Avaroa, kde nám náš sprievodca Mario ukáže všetky krásy juhozápadnej Bolívie. V džípe strávime 3 dni.

V našej skupine je nás 12, sme rozdelení v dvoch džípoch po 6 osôb. V jednom aute je 6 dievčat (4 francúzky a 2 uruguajky), v mojom aute je starší japonský pár, ktorý rozpráva len po japonsky a francúzsky a 3 starší taliani (pár plus kamarát), ktorí rozprávajú po taliansky, ale myslia si, že hovoria veľmi dobre po španielsky. Ja im nerozumiem skoro vôbec a sprievodca/šofér Mário sa na nich tiež často kuká, že čo to vlastne chceli povedať. A to sa Giovana stále na niečo pýta, preto som vždy rád, keď niekde zastavíme a spojíme sa aj s druhým autom.

Ono by sa to takto z rozprávania mohlo zdať také monotónne, že sme zastavili pri Laguna Blanca (Biela lagúna), Laguna Colorada (Červená lagúna), Laguna Verde (Zelená lagúna) alebo Laguna Negra (Čierna lagúna), prípadne pri skalách, ktoré pripomínajú stromy, zvieratá, ľudí a podobne. Preto som sa snažil povyberať pár fotografií, ktoré snáď budú hovoriť za všetko.

Príjemným spestrením na ceste po lagúnach a sklaných útvaroch je termálny prameň v ktorom sa môžeme okúpať. Nakoľko aj tu je vysoká vulkanická aktivita, nachádza sa tu niekoľko gejzírov a termálnych prameňov.

Večer prichádzame do dedinky, kde strávime prvú noc a navečeriame sa. Podmienky sú veľmi sparťanské. Izba je taká nocľaháreň so 6 posteľami, spoločný priestor je taká veľká jedáleň, kde nám náš sprievodca naservíruje večeru, ktorú pripravili ženy z dediny. Tentokrát to sú salchipapas, čo možno znie vznešene, ale sú to hranloky s nakrájaným párkom a cibuľou. Nakoľko možnosti sú limitované, po večeri si zahráme ešte karty (mojich súputníkov som naučil kartovú hru Kabu, ktorú som sa aj ja naučil na cestách) a ideme spať.

Ďalší deň pokračujeme po lagúnach a skalných útvaroch, poobede navštívime aj miestnu dedinku, kde varia pivo z quinoy a z kokových listov. Ja dám prednosť pivu z koky. Koka je rastina, ktorú Inkovia a aj quechuánci (domorodí obyvatelia Ánd v oblasti jazera Titicaca – dnes teda juhovýchodné Peru a západná Bolívia) využívaju odveky. Najčastejšie ju asi žujú, vraj to pomáha s koncentráciou, a tiež s výškovou chorobou. Priznám sa, že na žutie mi moc nechutila, radšej som mal čaj z koky, keď sa vysušené listy hodia do hrnčeka a zalejú sa horúcou vodou. Čaj má vraj podobné účinky ako žuvacia koka.

Okrem čaju sa dajú nájsť aj cukríky, sladkosti, pivo a veľa ďalších výrobkov, ktoré sa však nesmú vyvážať mimo Bolíviu a Peru, pretože stále ide o rastlinu, z ktorej sa dá vyrobiť kokain. Aj keď na jeden gram kokainu treba si 200 kg listov, ale šak opatrnosť nadovšetko. Kokové listy obsahujú menej ako 1% látok, ktoré obsahuje kokain.

Druhou zastávkou bolo opustené mesto duchov Julaca uprostred náhornej plošiny. Pôvodne služilo ako železničné stredisko pre vlaky na ceste z Aricy do Uyuni, ale s ústupom železnice a jej nahradením automobilovou dopravou toto stratilo význam a väčšina ľudí sa odsťahovala preč. Tak vzniklo mesto duchov, kde som sa mohol poprechádzať a urobiť pár fotografií.

Z hostela to bolo na Salar skutočne blízko. Vstali sme ráno o 4:00, aby sme stihli svitanie nad jazerom. Ja ho teda volám jazerom, ale je to veľká biela plocha, viac ako 12 000 km2.

Navštívli sme Isla de pescado, čo je veľmi zavádzajúci názov, lebo žiadne ryby sa tu nenachádzajú. Je to ostrov uprostred soľného jazera plný kaktusov. Cez obdobie dažďov je neprístupný pretože voda v jazere dosahuje úroveň, kam džípy nemôžu.

Po raňajkách sme sa vydali veľkou bielou plochou smerom na mesto Uyuni, kde sa náš výlet končí. Asi 40 minút sa ženieme len po soli, ktorá vyzerá ako zasnežená krajina. Vytvára veľkú plochu, na ktorej zaniká perspektíva, čo turisti využívajú na tvorenie zaujímavých fotiek.

Uprostred jazera sa nachádza prvý hotel zo soli, kde je aj múzeum soli. Zaujímavosťou je, že ak sa v ňom chce ísť niekto vycikať, kto nie je ubytovaný, musí zaplatiť skoro 1 € za použitie záchoda. Oficiálne vraj preto, lebo hotel sa nachádza na jazere, a preto jeho čistenie je finančne náročné, ale osobne si myslím, že to je preto, že v Bolívií vás proste skásnu za všetko. Bolívia je na naše pomery celkom lacná krajina, ale každý turista musí počítať s tým, že ho miestni budú žiadať o rôzne poplatky a príspevky na každom kroku. Po našej ceste sa nám dvakrát stalo, že miestni obyvatelia zavreli cestu závorou a žiadali za prejazd od nášho vodiča nejaký poplatok. Ten sa im snažil vysvetliť, že vôbec neprospievajú bolívjskému turistickému ruchu, lebo ak budú stále vyžadovať nejaké dodatočné poplatky, tak sem turisti nebudú chodiť. Nemyslím si, že to je úplne pravda, lebo stále je Bolívia pre väčšinu sveta najlacnejšou destináciou, ale na druhú stranu je to trocha otravné, keď ťa žiadajú každú chvíľu o nejaký poplatok.

Najbizarnejší poplatok mi prišiel poplatok za použitie autobusovej stanice. To znamená, že keď si kúpiš lístok na stanici, tak musíš ísť do vedľajšieho stánku a zaplatiť zvyčajne nízku sumu ako poplatok za použitie stanice a zamestnanec stanice kontroluje jeho zaplatenie pred odchodom každého autobusu. Mne by sa javilo jednoduchšie, keby bol proste zahrnutý v cene lístka, ale tuto to nefunguje. A presne sa mi raz stalo, že som naň zabudol, na konci cesty minul všetky boliviány (miestna mena), a potom som chodil žobrajúc po autobusovej stanici, zastavoval najmä turistov (miestnych by som sa neodvážil), aby mi dali 2 boliviány na poplatok. A aj keď to je v prepočte asi 30 centov, nebolo mnoho ľudí, ktorí boli ochotní mi 2 boliviány dať.

Vlastne poslednou zastávkou bol obed, kde nás náš sprievodca Mario zobral k sebe domov a jeho manželka nám pripravila lamie mäso so zeleniovým šalátom a quinoou. Musím povedať, že keď som quinou vyskúšal v Bolívií prvýkrát pred troma rokmi, veľmi mi nechutila, ale Máriova žena ju pripravila nejako inak a bola vynikajúca. (Veľmi vtipné mi prišli francúzky, ktoré sú známe tým, že majú vynikajúcu gastronómiu. Tým quinoa chutila tak, že ju jedli aj samotnú, prípadne si ju zmiešali s majonézou a kečupom. Úplna delikatesa.) Quinoa je hlavou plodinou, ktorá sa pestuje v tejto oblasti a dokonca aj Mário nám povedal, že má asi dve polia, kde ju pestuje. Myslel som si, že iba v Európe a USA je dosť drahá, ale Mário hovoril, že aj v Bolívií zdražela, a preto si ju veľa ľudí pestuje pre vlastnú potrebu. Polkila stálo v prepočte zhruba 2 €.

Po obede sme sa rozlúčili s celou skupinou, tí sa vracali späť do Čile a francúzky sa vydali na cestu do Potosí a Sucre. Ja som smeroval na La Paz nočný autobusom. Pred odchodom sme mali čas ešte na drink v reštaurácií, čo bolo veľmi pekné, pretože to bolo pre nás prvé miesto po 3 dňoch, kde bola wi-fi, takže sme skutočne prvú hodinu ticho presedeli hľadiac do mobilu. Teda ja som si čítal knihu, lebo môj mobil sa vybil a nemohol som postovať fotky a blogy na Facebooku.

Cesta do La Paz bola príjemná, celú som ju prespal. Zobudil som sa iba na veľkú búrku, ktorá nás po ceste zastihla. Prišli sme asi o 5:00 ráno, tak som mal aj čas na dopoludnie strávené v meste.

Minule ma La Paz nejako veľmi nenadchlo, bolo to ďalšie veľké mesto s množstvom ľudí a tak. Avšak o 6:00 ráno boli ulice mesta úplne prázdne, takže mesto malo úplne inú atmosféru. Postupom času sa začalo zaľudňovať, obchody sa začali otvárať a mesto ožilo a pripomínalo mi to, ako som si ho pamätal.

Veľkou zmenou však boli lanovky, ktoré sa v meste rozrástli. V roku 2014 otvorili v La Paz nový systém hromadnej dopravy, ktorý má slúžiť najmä miestnym. Keďže La Paz sa rozkladá na kopcoch, tak metro alebo autobusy by neboli najlepšie riešenie, preto vybudovali 3 linky lanoviek, ktoré spájajú rôzne časti mesta s centrom. Budúci rok by mali otvoriť ďalšie 4. Jedna jazda stojí 3 boliviány (menej ako 50 centov) a je to super spôsob, ako spoznať celé mesto z výšky. Jazdy lanovkami ma tak oslovili, že som vlastne v La Paz nestihol nič iné a už bol čas presunúť sa späť do Peru.

Z La Paz do Peru idú dve linky autobusom, jedna lacná s prestupom, druhá drahšia bez prestupu. Tak som sa rozhodol pre tú linku bez prestupu, čo sa neukázalo ako najlepšie riešenie, pretože vo výsledku cesta trvala rovnako dlho, najmä kvôli zdržaniu na colnici (v živote som nezažil nezorganizovanejšiu colnicu) a prejazdom autobusom po prašných cestách, kde som ho asi štyrikrát už videl vyklopený nabok.

Cestu som prežil a poslednou zastávkou bolo peruánske mesto Juliaca, odkiaľ som potom letel späť do Európy. Zaujímavé na Juliace je, že turisti sa tu zastavia skutočne len náhodou, pretože tu nič nie je. A to dáva mestu taký veľmi lokálny rozmer.

Centrom mesta prechádza pešia zóna, kde sa nachádza väčšina značkových obchodov a stánkov. Na konci pešej zóny sa nachádza veľké obchodné centrum s hypermarketom, ktoré praskalo vo švíkoch kvôli predvianočným nákupom. Ja som aspoň stihol ochutnať všetky miestne špeciality zo stánkov a dať si poslednú tradičnú peruánsku večeru a pripravil sa na náročnú cestu domov. Hold za 280 € sa človek musí pripraviť na niekoľko prestupov. U mňa v Miami a v Londýne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Žena, ktorá močila na Korán, ohrozila bezpečnosť Slovenska

Na videu obvinenej Sheily Sz., kde vyzývala na boj proti moslimom, viala v pozadí slovenská zástava.


Už ste čítali?