Cestou po Čile - čo je to vlastne ten čilský liadok?

Autor: Peter Badac | 16.12.2016 o 18:47 | Karma článku: 10,17 | Prečítané:  3849x

Aj keď Peru by mi ponúklo určite množstvo miest na návštevu, rozhodol som sa, že keďže som už tak blízko, že zavítam do Chile a stretnem sa tam s mojou kamarátkou Máriou Ignaciou. A tak som sa vydal do Iquique.

Asi najkomfortnejším dopravným prostriedkom na presun po Južnej Amerike sú autobusy. Sú veľmi pohodlné (vo väčšine sa nachádzajú 2 triedy: cama, čo znamená, že sa sedačky dajú sklopiť skoro do polohy 180° a semi-cama, kde sa dajú sklopiť o niečo menej), lacné a relatívne spoľahlivé. Lietadlom by sa presuny tiež dali realizovať, ale jednak sú drahšie ako autobusy a jednak si človek neužije ten krásny výhľad na krajinu.

Priamy autobus z Arequipy do Iquique neexistuje, preto treba prestupovať v meste Tacna, odkiaľ si cez hranice musí človek zobrať takzvané kolektívo, čo je vlastne zdieľaný taxík. Miestni to už majú riadne vychytené a čakajú až do úplneho naplnenia. Vzadu vozia klasicky 3 ľudí a vpredu 2, pretože prirobili do áut miesto nad riadiacou pákou, čo musí byť veľmi pohodlné. Našťastie presun cez hranice do Aricy trvá len niečo vyše hodiny.

Návštevy colníc v Južnej Amerike sú vždy vtipné. Našťastie si odo mňa nikto nevypýtal úplatok, ale vždy sú nejaké problémy. Tak jednak človek nemôže mať v batohu žiadnu zeleninu a ovocie, to sa veľmi starostlivo stráži. vlastne neviem úplne presne prečo, súvisí to s baktériami, ktoré žijú všade inde len nie v Chile a keďže ich tam ani nechcú, tak zakázali dovážať skoro všetky druhy ovocia a zeleniny (myslím, že banány sa dovážať môžu.) Druhou vecou je, že turista je vždy podozrivý, a preto skoro vždy musím vybaľovať a ukazovať svoju batožinu, čo je celkom oštara, obzvlášť ak človek na jednej ceste prechádza viacerými priechodami. Na hranici medzi Peru a Chile ma zaujal ešte fakt, že sa zmenil čas, ale nie o jednu hodinu, ale hneď o dve. Miesto 23:00 bolo šmahom ruky 01:00.

 

CESTOVATEĽSKÝ TIP/ Na cestovanie po svete doporučujem stiahnutie aplikácie, ktorá bude prepočítavať rôzne meny aktuálnym kurzom. V Južnej Amerike je to vítaný pomocník, pretože razom sa z 20 solov za taxík, alebo 5 solov za pivo v Peru stane 3000 alebo 1500 pesos v Chile, a potom aby sa v tom jeden vyznal.

 

Vďaka časovému posunu a zdržaniu na hraniciach som v Arice nestihol prípoj do Iquique a musel som si o 02:00 nájsť niečo na bývanie. Podľa mapy som našiel pár hostelov, ale tie vyzerali byť úplne zhasnuté a zatvorené, až sa mi podarilo o 03:00 nájsť hotel Andalusia, ktorý bol, na moje prekvapenie, celý vybookovaný. Našťastie recepčný bol veľmi milý a pohľadal mi na internete iný hotel (sranda bola, že skúšal asi 3 a až ten tretí mal voľno, všetky hotely v Arice, čo je dosť prdel sveta boli vybookované) a aj mi zavolal taxík, ktorý ma tam dopravil. Cena bola 30 000 pesos, čo mi v tej chvili bolo jedno a úprimne som ani vlastne netušil koľko to je, až potom po čase strávenom v Čile som zistil, že je to vlastne celkom drahá krajina.

Pred odchodom do Iquique som sa chcel aspoň trocha prejsť v Arice, čo nie je veľké mesto. Je to viac dôležitý prístav na severe Čile, ktorý slúži na zásobovanie Bolívie, keďže odtiaľto vedie železnica priamo do La Paz.

Aj Arica je typické koloniálne mesto s hlavným námestím a katedrálou, pešou zónou už aj s vianočnou výzdobou a pravidelnými blokmi ulíc. Vlastne asi nič, čo by človek musel vidieť, tak som sa rozhodol, že radšej nasadnem na autobus a strávim viac času s Mariou.

Cesta autobusom mala trvať 6 hodín, keby sa nebol na jednom odpočívadle pokazil. Narozdiel od USA tu nikto nikomu nič nepovie, a to, že sa autobus pokazil som vydedukoval z toho, že všetci opustili autobus a čakali vonku. Ale nikto nevedel, čo sa teraz bude diať a kedy príde ďalší, až zrazu prišiel spoj, ktorý vyrážal neskôr a do ktorého sa všetci, vrátane mňa nahrnuli. Ja som sa však nahrnul dosť neskoro a všetky miesta už boli obsadené, takže nás sprievodca (v Amerike majú všetky autobusy okrem šoféra aj sprievodcu podobne ako Regiojet) začal vyhánať z autobusu von. Ja, vedomý si pomerov v Južnej Amerike, že na ďalší autobus môžeme čakať aj niekoľko hodín, odmietol som vystúpiť. Tváril som sa, že nehovorím po španielsky a nech mi to povie po anglicky, čo mám spraviť. To bola stávka na istotu, lebo po anglicky tu skutočne hovorí len pár ľudí a stewardi v autobuse medzi nimi nie sú. Aby sa so mnou hádal, tak ma nechal tak, a tak som vymenil svoju cama sedačku za sedenie v uličke pri hajzloch, kde som sa každému, kto tam chcel ísť musel pekne postaviť a pokloniť. No zas až tak to nebolo, ale pripadalo mi to tak.

Po niekoľkých hodinách na zemi v autobuse som dorazil do Iquique, čo už pri vjadze z kopca vyzerá ako impozantné mesto. A Maria našla veľmi krásne ubytovanie cez airbnb hneď pri pláži.

Hneď po príchode sme sa vydali do ulíc mesta na večeru. Názov mesta Iquique vznikol z inkského názvu Ique Ique, ale ako čilania hovoria rýchlo a všetko skracujú, tak ho skrátili na Iquique. Je to celkom vtipné tá ich španielčina, dosť som sa na tom Márií smial, ako hovoria, pretože úplne vyhadzujú niektoré hlásky zo slov. Takže napríklad zo slova masomenos (viacmenej) majú maomeo, alebo zo slova después (neskôr) majú depué a podobne. Keď si človek na to zvykne, aj sa im celkom dá rozumieť, ale chce to poriadny cvik.

Druhou vecou nad ktorou som sa celkom udivoval sú ich priezviská. V Čile má každý dve priezviská – jedno po otcovi a druhé po mame. A čo mi prišlo najdivnejšie, tak sa nemenia sobášom, to znamená, že manželský pár má každý iné priezvisko. A ich deti získavajú prvé priezvisko od každého z nich, to znamená, že každý v rodine má iné priezvisko. Čo je ale pekné, že rodiny sa nenazývajú len priezviskom po otcovi, ale aj priezviskom po matke, teda je to rodina Gutierez Jeldesová. Ale to už som trocha odbočil.

Na to že bol piatok podvečer, tak mesto bolo celkom vyľudnené. Nikde nikdo, čo mi prišlo zvláštne, dokonca ani na pláži nikto nebol. Dokonca ani v sobotu doobeda to nebolo lepšie, centrum mesta bolo úplne vyľudnené, aj keď na pláži to už bolo lepšie.

Byť v Čile a nevyskúšať serfovanie by bol zaiste hriech, tak sme si povedali, že jedno dopoludnie do toho dáme. Obaja sme to už skúšali, ale dávnejšie (vlastne som tiež prvýkrát serfoval v Čile), tak snáď sa nám to v hlave oživí. Pre tých, čo to neskúšali, musím povedať, že je to veľká zábava, trocha sa to podobá snowboardingu, ale je to iné, pretože, keď sa človek neudrží, tak môže padnúť dozadu a nohy má voľné. Tiež musím povedať, že to je celkom náročný šport na fyzičku, hlavne, ak človek často padá. Ale zas tie endorfíny, ktoré sa vyplavia za to stoja. Náš učiteľ bol veľmi opatrný a vôbec nás nechcel púšťať na veľké vlny, dokonca sme sa museli striedať, nemohli sme serfovať obaja naraz, aby sa nám niečo nestalo. Bezpečnosť nadovšetko. A bol som na seba celkom hrdý. Viac som stál ako som padal, čo ale na tých malých vlnách zas nebolo až tak ťažké. Neviem, či by som bol rovnako úpešný aj na väčších.

Po športe nám poriadne vyhladlo a dostali sme tip na niekoľko dobrých reštaurácií. Ja som strašne chcel ísť do nejakej typicky čilskej reštaurácie, ale Maria mi povedala, že typicky čilské jedlo je vlastne peruánske jedlo, že Čiľania nemajú typické jedlá. Tak sme skončili v peruánsko-japonskej fusion reštauráci. Táto kombinácia ma prekvapila, ale vraj je celkom bežná, pretože v Peru (ale aj v Brazílií alebo Argentíne) žije veľké množstvo Japoncov, ktorí priniesli svoju kuchyňu a zmiešali ju s lokálnou kuchyňou. A musím povedať, že napriek prvotnej nedôvere, bolo jedlo v tejto reštaurácií jedno z najlepších, ktoré som na mojom výlete ochutnal.

Keď už som pri jedle, opäť mi nedá nespomenúť vynikajúce jedlá, ktoré som tu objavil. Asi najviac ide o completo, čo je hot-dog, ale nie klasický ako u nás, ale s avokádom, kyslou kapustou, rajčinami a tatarkou. Vynikajúci a majú ho takmer na každej autobusovej stanici. Vlastne avokádo je taká národná potravina a dá sa nájsť takmer všade – v hamburgeroch, zemiakových plackách, v polievke.

Z nájopov by som vyzvihol mote, čo je taký nejaký špeciálny druh obilia, ktoré je zaliate šťavou z marhuľového kompótu aj s tom marhuľou. Ona to asi nebola marhuľa, ale niečo, čo majú tu, ale mne to pripomínalo marhuľu. A nesmiem zabudnúť na chichu, čo je tradičný nápoj kukuričného pôvodu.

Ďalší deň sme išli na výlet do mesta Humblestone, čo je momentálne mesto duchov, ale do roku 1960 to bolo jedno z najbohatších miest v Čile, lebo sa tu od roku 1860 vyrábal čilský liadok. Priznám sa, že som dovtedy netušil, čo to je liadok a na čo je vôbec dobrý, ale exkurzia do Humbelstonu mi všetko objasnila.

Určite to všetci vedia, ale tí čo nevedia tak v skratke. Liadok (po španielsky salitre) je látka, ktorá sa pridáva do pôdy a vďaka tomu je pôda úrodnejšia. Získava sa z kameňov, ktoré boli v okolí Humbelstonu, ktoré sa ťažili, liadok sa z nich dostal von a vyviezol sa preč. Toto trvalo asi do roku 1960, keď Japonci prišli na to, ako sa dá liadok vyrobiť chemickou cestou, čo zapríčinilo úpadok celej továrne a celého mesta a vďaka tomu je dnes Humblestone turistickou atrakciou ako mesto duchov.

Je to zaujímavý pocit prechádzať sa miestom, kde žili pred 50 rokmi ľudia a dnes tu je úplne prázdno. Náš sprievodca sa vraj v tomto meste narodil a chodil tu do školy a dnes sa sem vracia s turistami ako sprievodca. Okrem továrne sme navštívili aj samotné mesto. Domy robotníkov, školu, nemocnicu, hlavné námestie, hotel, dom kultúry, bazén, kostol. Všetko celkom zachovalé, ale opustené.

Raz ročne sa bývalí obyvatelia Humblestone stretávajú a robia kultúrne podujatia, aby si pripomenuli svoj život v tomto mesta a mali sme šťastie, že toto stretnutie prebiehalo práve v dobe keď sme mestečko navštívili aj my.

Ďalšou zastávkou na našom výlete bola oáza Pica (čítať Pika) uprostred púšte Atacama. Tá je známa ako najsuchšie miesto na zemeguli, kde naprší tak do 5 mm zrážok ročne. A preto každá oáza je celkom zaujímavým úkazom v takej púšti. Okrem prírodného jazierka využívaného na kúpanie je Pica známa aj tým, že sa tu dopestovávajú špeciálne druhy manga a iného ovocia, ktoré je chuťovo iné ako inde v Čile. To asi kvôli tej púšti.

Po ceste späť do Iquique sme navštívili ešte nejaké ďalšie miesta ako Tirana (kde nám rozprával sprievodca nejakú legendu o inkskej princeznej, ktorá bola úplna tyranka – ale keďže Mária spala a on hovoril krásne rýchlou čilskou španielčinou, tak sa chytil asi len to, že bola nejaká inkská tyranka), kde boli nejaké významné kostolíky, a tiež druhé miesto, kde sa každoročne stretávajú domorodí obyvatelia tohto regiónu na takom stretnutí. Vraj ich je tam okolo 100 tísic, čo si vôbec neviem predstaviť ako sa do toho kostolíka vojdú.

Pôvodne toto územie patrilo Bolívií, ktorá ho prehrala vo vojne, a teraz patrí Čile. Obyvateľstvo v tomto regióne tvorí stále prevažne domorodé obyvateľstvo kmeňu quechua, ktorých nájdeme najmä v Bolívií alebo pri jazere Titicaca.

Som rád, že som tento výlet absolvoval s Mariou, pretože mi jednak mohla prekladať veci, ktoré som sprievodcovi nerozumel, ale aj preto, že som mal autentickú reakciu čiľanky na všetko, čo sa hovorilo. A tiež som sa mohol pýtať na množstvo vecí, ktoré ma o Čile zaujímali, napríklad prečo je všade tak veľa túlavých psov, ako si rozumejú s ostatnými národmi, keď rozprávajú tak rýchlo, kto je najpopulárnejší čiľan na svete a tak.

Obzvlášť ma zaujala jedna udalosť, ktorá sa v Chile koná každoročne už od 70. rokov. Volá sa Teleton a je jej všade plno, nedá sa pred ňou uniknúť. Bol som zvedavý, čo to je a Maria mi vysvetlila, že v čase diktatúry vznikla táto charitatívna organizácia, ktorá zbiera peniaze pre choré a znevýhodnené deti a vždy začiatkom decembra pred Vianocami prebieha dvojdňový benefičný koncert, kedy všetky televízie vysielajú iba toto (vraj vtedy nebeží žiadny iný program, takže sa nedá uniknúť) a ľudia a hlavne firmy prispievajú na deti. Tento rok vraj vybrali 36 miliónov €. Mojou otázkou bolo, či skutočne tieto peniaze idú na deti, keďže v živote som nevidel toľko bilboardov a citylightov na nejakú akciu ako na Teleton v Čile, ale tak promo k tomu asi patrí, neviem. Každopádne, ak niekto pôjde na jar do Čile, tak sa s Teletonom asi stretne. 

Ja som vymyslel vlastný koncept tejto akcie, nazval by som ho Perroton a výťažok by išiel na túlavých psov, aby ich nebolo toľko v uliciach, za čo ma Mária pochválila a zhodnotila, že takýto koncept by sa v Čile určite ujal.

Po víkende sa Maria vrátila domov do Santiaga a ja som postupoval ďalej do vnútrozemia, do mestečka uprostred púšte, ktoré je známou turistickou destináciou – San Pedro de Atacama.

Ako som spomínal, že Čile je drahá krajina, tak pre San Pedro to platí dvojnásobne. Pôvodne to bolo banícke mesto (čilská ekonomika je výrazne závislá na baníctve, ťaží sa tu veľa železa a medi), ale ako zavreli bane, tak miestni nemali čo na práci a začali rozvíjať turizmus. Množstvo turistov sem prichádza, aby navštívili Valle de Luna – Mesačné údolie, ktoré ako názov napovedá skutočne pripomína mesačnú krajinu.

Turizmus sa tu udomácnil veľmi dobre a mestečko rozkvitá, nachádza sa tu množstvo hostelov, penziónov, kaviarní, turistických kancelárií a všetkého, čo je potrebné pre uspokojenie turistov, ktorí sem prichádzajú.

Osobne nemám rád takto turistické destinácie, na druhú stranu však treba priznať, že niečo podobné ako San Pedro sa vidí málokde.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: V Bratislave sa opäť protestuje proti korupcii

Organizátori na protikorupčný protest pozvali aj premiéra Roberta Fica.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.


Už ste čítali?