reklama

Peter objavuje Havaj

Január nie je môj najobľúbenejší mesiac v roku. Vonku je zima, tma a sneh, všetci sú zalezení doma a nikomu sa nič nechce robiť. Nie inak je tomu aj v Aténach, a preto som sa rozhodol tento čas využiť na výlet do teplých krajín – na Havaj. Veď keď už som tak blízko a kedy sa sem nabudúce dostanem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Letenku som kúpil ešte pred Vianocami. Pôvodne som na Havaj chcel ísť práve na Vianoce a Silvestra, čo by bol určite fajn, ale pohľad na ceny leteniek ma prehovoril, aby som tento nápad ešte zvážil. Napokon som našiel letenky za tretinovú cenu oproti vianočným práve v januári. A zo Chicaga boli ešte o 100 dolárov lacnejšie, takže navyše mám ešte možnosť urobiť si výlet do Chicaga a znovu ochutnať poľský hot-dog alebo deep dish pizzu. 

Obrázok blogu

Do Chicaga som sa vybral autobusom – spoločnosť Megabus predáva lístky od 1 dolára a cena postupne narastá, takže keby som si kúpil lístok na poslednú chvíľu, stál by asi 70 dolárov. Mal som šťastie, že spiatočný lístok do Chicaga ma vyšiel na 6 dolárov. Odchádzal som z Ohia v deň, kedy sa hralo finále vysokoškolského amerického futbalu, kde hrala Ohio State University (prezývaný Buckeyes alebo Bucks) proti Oregonu. Mne to teda bolo v celku jedno, ale Columbus toto finále nenechalo chladným. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jedinou nevýhodou mojej cesty do Chicaga bola nevyhnutnosť stráviť noc na letisku, pretože môj odlet na Havaj bol skoro ráno. Ale veď, čo je noc na letisku, takých už bolo. Nájdem nejaký dobrý spot na spanie, nastavím Budíka a je to. Ale som sa prepočítal, pretože také veľké letisko aké je v Chicagu je v noci zatvorené, teda aspoň môj terminál, a jediné miesto, kam som sa mohol zložiť boli nepohodlné sedačky s operadlami v čakárni, kde sa aj tak nedalo veľmi spať, pretože sa práve demotnovala vianočná výzdoba. Spánok som potom dobehol až v lietadle. Skutočne som hneď po vzlietnutí zaspal a zobudil sa na prestup v Salt Lake City, a potom až v Honolulu na letisku. 10 hodín som spal ako drevo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Povzbudzovať sa rozhodli aj v poisťovni Nationwide ...
Povzbudzovať sa rozhodli aj v poisťovni Nationwide ... 
... a zapojil sa aj dopravný podnik
... a zapojil sa aj dopravný podnik  

Pri vystupovaní z lietadla som si pripadal trocha nepatrične. Asi to bolo mojou zimnou výbavou – s bundou, svetrom a zimnými topánkami som budil celkom pozornosť. Všetko som si však musel zobrať, aj keď som nemal najmenšiu pochybnosť, že na Havaji niečo z toho využijem, ale v Chicago mrzlo a snežilo. Let síce trval 10 hodín, ale do Honolulu sme dorazili krátko po 14. Na letisku som ešte musel čakať na môj let do Hilo na Veľkom ostrove, ktorý som sa rozhodol navštíviť najskôr. Potom pôjdem na Maui a nakoniec na Oahu, kde je aj hlavné mesto Honolulu. Časový roziel oproti Aténam je 5 hodín, oproti Slovensku 11 hodín a Gruzínsku až 14 hodín. Takže keď som si písal s kamarátmi, ktorí sú v Gruzínsku, tí často už prežili celý deň, ktorý som ja ešte vôbec nezažil...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pôvodne som chcel nájsť nejakého lokálneho obyvateľa cez couchsurfing, ktorý by mi aj odporučil, čo sa oplatí vidieť na ostrove. Bohužiaľ som nikoho nenašiel, tak som sa ubytoval v hosteli. Big Island je skutočne veľký, z jednej strany ostrova na druhú je to asi 100 km. Jedna časť ostrova, kde je mesto Kailua je viac turistickou destináciou, ja som sa preto rozhodol pre východnú časť ostrova, kde je mesto Hilo a táto časť nie je až tak turistická, ale napriek tomu má čo ponúknuť.

Nábrežie v Hile
Nábrežie v Hile 

To, že sa tu s turistami skutočne veľmi nepočíta bolo cítiť už hneď na letisku. Bolo mi povedané, že verejná doprava na tomto ostrove je skutočne veľmi biedna, ale že nejaké autobusy tu chodia. Automaticky som teda počítal, že z letiska sa do hostela dostanem autobusom. Ale v tom som sa prerátal. Autobusy chodia do najrozličnejších kútov ostrova, ale na letisko nie. Treba si zobrať taxík (myslím, že práve ich loby môže za to, že sa z letiska nedá dostať autobusom do mesta). Nechcelo sa mi za to platiť 20 dolárov, keď autobus stojí 1 dolár a pešo do mesta to bolo viac ako hodinu, tak som sa rozhodol pre tradičné európske riešenie – niekoho si stopnúť na výpadovke z letiska. Áut tam chodilo dosť, lebo skoro všetci turisti, ktorí prišli so mnou si požičiavali auto. Avšak Havaj je súčasťou USA a v USA nemá stopovanie veľkú tradíciu – zvyčajne nikto nezastaví, pretože stopujú iba smažky a úchyláci. Nakoniec asi po 20 minútach som mal šťastie a zastavil mi Američan, Kip, z Brooklynu. Povedal, že ešte nikdy neviezol stopára, takže som bol jeho prvý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kip prišiel na Havaj na svadbu svojho kamaráta a keď už meral takú dlhú cestu z NYC, tak sa rozhodol, že ostane dlhšie. Aj keď v práci zatajil, že ide na Havaj, takže bol stále na príjme a riešil nejakú prácu. Úplne som nerozumel, čo mohol riešiť takto na diaľku, keďže pracuje ako gripák, ale tváril sa z toho veľmi zostresovane, lebo vraj nie je v odboroch, a preto si nemôže dovoliť odmietať prácu, ktorú mu ponúknu. No viac som po tom nepátral, ten ich systém je tu úplne iný ako u nás. A ku Kipovi sa ešte vrátim neskôr. Najskôr sa išiel ubytovať do svojho hotela, a potom aj mňa doviezol do môjho hostela. 

Hostel bol veľmi zvláštny. Obyčajne sú to veľmi rušné miesta plné mladých ľudí a tu tomu tak nebolo. Bola tu striktná separácia na mužskú a ženskú časť a obe pohlavia sa mohli stretnúť len v spoločenskej miestnosti alebo v kuchyni. A vekový priemer osadníkov hostela sa blížil k 50, čo som osobne ešte nezažil. Väčšina z ľudí v hosteli tu dokonca bývala, teda počas 3-4 mesiacov, ktoré strávili v Hile. Hneď prvý večer som si začal klásť otázku, čo tu toľko času robia, pretože mesto bolo o 9 večer úplne prázdne, najesť a piť sa dalo len v 2 baroch na hlavnej ulici, inak všetko zavreté.

Už z pohľadu na ostrov na Google Maps vidno, že na ostrove sa vyskytuje hneď niekoľko rôznych mikroklím – od snehu na Mauna Kea cez lávové pustiny až po dažďové pralesy v okolí Hila.
Už z pohľadu na ostrov na Google Maps vidno, že na ostrove sa vyskytuje hneď niekoľko rôznych mikroklím – od snehu na Mauna Kea cez lávové pustiny až po dažďové pralesy v okolí Hila. 
Oddelenie s havajskými potrebami v miestnom supermarkete. Jedna z čitateliek môjho blogu bude určite šťastná za set havajskej sukničky s podprsenkou :)
Oddelenie s havajskými potrebami v miestnom supermarkete. Jedna z čitateliek môjho blogu bude určite šťastná za set havajskej sukničky s podprsenkou :) 

Keďže som nenašiel žiadneho miestneho, u ktorého by som mohol bývať a ktorý by mi doporučil najkrajšie miesta na ostrove, musel som si všetko naštudovať sám, pracne. Prvý deň som sa vybral na pláž s čiernym pieskom, ktorý vznikol z lávy, ktorá prúdila z aktívnej sopky. Problém nebol sa na tú pláž dostať, autobus išiel skoro priamo až na pláž. Problém bol sa z nej dostať späť, pretože sem premávali len 3 autobusy denne v rozpätí 6 hodín. Tak som opäť vyskúšal stopovanie a na päťkrát som sa dostal aspoň do dediny. A po ceste som sa zastavil ešte aj na pláže so zeleným pieskom. 

Keby nefungovala predstavivosť, tak tu je názorná ukážka. Pláž s čiernym pieskom...
Keby nefungovala predstavivosť, tak tu je názorná ukážka. Pláž s čiernym pieskom... 
A takto vyzerá pláž so zeleným pieskom
A takto vyzerá pláž so zeleným pieskom 

S tým stopovaním to tu nie je žiadna sláva, a to som si myslel, že na ostrovoch je to vždy v pohode, lebo všetci kriminálnici zostanú na pevnine. Ale s tými američanmi to nebude také jednoduché. Z dediny autobusy do Hila chodili autobusy častejšie ako trikrát za deň, ale problém bol nájsť zastávku, ktorá nebola označená. Pýtal som sa aj nejakých miestnych, kde sa tá zastávka nachádza a ich názory sa dosť rozchádzali, ale nakoniec sa zhodli, nech čakám na ceste pri pumpe, že tadiaľ autobus určite pôjde a keď ma uvidí, tak zastaví. Tak som čakal pri pumpe. Autobusy síce majú rozpisy, ale to neznamená, že aj prídu. A keďže zastávka nebola označená, prepadol ma pocit, že stojím asi na zlom mieste. Už sa aj zotmelo, takže ani stopovať sa veľmi nedalo, tak som sa zmieril s tým, že počkám na ďalší autobus ďalšie 2 hodiny. Ešteže tu po tme nie je zima. Avšak tieto myšlienky ma hneď opustili, autobus sa vynoril spoza zákruty a odviezol ma späť do Hila.

Sopka vytvorila nielen pláže s čiernym pieskom, ale celé pustiny s čiernou zemou.
Sopka vytvorila nielen pláže s čiernym pieskom, ale celé pustiny s čiernou zemou. 

Ďalší deň som išiel na farmárske trhy (áno, takáto hipsterčina dorazila aj na Havaj :) O nich a všeobecne o jedle na Havaji sa však nejdem rozpisovať, tomu venujem nasledujúci blog s bohatou obrazovou prílohou.

Každopádne som sa chcel ísť pozrieť na pláž do údolia Waipio, ale dostať sa tam bez auta bolo trocha komplikovanejšie. Tak mi napadlo, že sa spojím s Kipom, aký je jeho program. Kip nevedel o ostrove nič, takže bol rád za každý tip na výlet, a preto nebolo ťažké ho prehovoriť, aby išiel so mnou a odviezol nás svojim autom.

Ako som spomínal, Kip žije v New York City, ale nie je úplne plnokrvný Američan, jeho otec je Grék. Kip nielen že trocha hovorí po grécky, ale tam aj jeden rok žil. V Aténach. Ako ja J Čo ma ale prekvapilo, že nikdy sa nebol pozrieť na žiadnom ostrove, cestoval iba po pevnine. A okrem gréčtiny vedel aj po japonsky, čo ma dosť prekvapilo, keďže v Japonsku nikdy nebol, ale vraj na vyške mal veľa spolužiakov z Japonska, tak sa kvôli nim trocha naučil po japonsky. Bol to asi jeden z najzaujímavejších gripákov, ktorých som stretol...

Keď sme dorazili nad údolie Waipio, auto sme museli nechať zaparkované hore na kopci a zíjsť prudkým svahom dole do údolia. Už vtedy som sa desil cesty späť, pretože kopec bol skutočne prudký, ale spoliehal som sa na to, že po ceste stretneme nejaký džíp, ktorý po tej ceste môže ísť z dediny a cestou hore nás vyvezie. No moje obavy však neboli namieste, pretože sme zišli tak tretinu kopca a Kipovi sa roztriasli nohy a nebolo možné ďalej pokračovať. Teda, asi by sa dole nejako zgúľal, ale bál som sa cesty naspäť, tak sme sa dohodli, že do údolia nepôjdeme a vyberieme nejakú inú pláž. Zhodou okolností išiel okolo džíp, ktorý nás zobral na zadný nárazník – sme sa viezli ako smetiari. Kip sa ospravedlňoval, že to nezvládol, hovoril, že sa mu niečo podobné ešte nestalo. No hold, to je ten americký životný štýl, všade sa vyvážajú autom a žiadna turistika...

Údolie bolo dosť hlboké, z hora sme na pláž dohliadli len taktak. Uprednostli sme preto pláž, ku ktorej sa dalo dostať bližšie autom :(
Údolie bolo dosť hlboké, z hora sme na pláž dohliadli len taktak. Uprednostli sme preto pláž, ku ktorej sa dalo dostať bližšie autom :( 

Išli sme na pláž Hapuna, ktorú som v ten deň zhodou okolností poslal do Európy na pohľadnici. Keďže bola na druhej, turistickej strane ostrova, bolo na nej dosť turistov. Každopádne aj cesta na pláž a hlavne z pláže bola veľmi zaujímavá. Prešli sme prakticky cez celý ostrov a z dažďového pralesa a banánových fariem sme s presunuli do pustiny, ktorá pripomínala Škótsko, dokonca aj ovce tu boli. A po ceste späť sme išli medzi sopkami Mauna Kea, čo je najvyšší bod ostrova, ktorý dosahuje 4205 metrov a jeho vrchol je neustále zasnežený, a Mauna Loa, ktorá (a teraz nech prívrženci kreacionizmu preskočia celý odstavec radšej) asi pred 400 000 rokmi vytvorila celý ostrov a je považovaná za najväčšiu sopku na svete (ak rátame jej výšku od morského dna). Tu sme okrem lávových polí a pustiny nevideli prakticky nič iné, až v blízkosti Hila začal znova les a neskôr aj prales. Čo mi ale prišlo neskutočne vtipné bolo rádio. V aute sme stále počúvali nejakú hudbu – semtam tradičné havajské hity, semtam americkú popinu. Ale do toho každú hodinu zaznel važny hlas a nasledovali sopečné správy. Je to obdoba našich dopravných správ – vážny hlas informoval o to, ako je sopka aktívna, ako dymí, či tečie a kade tečie láva a tiež pridal aj prognózu na ďalšie dni. A následovala Katie Perry...

Zaujímalo by ma, či ich na tej pohľadnici vyretušovali, alebo pláž zatvorili, lebo pláž sa ľuďmi len hemžila
Zaujímalo by ma, či ich na tej pohľadnici vyretušovali, alebo pláž zatvorili, lebo pláž sa ľuďmi len hemžila 

Posledný deň som si nemohol nechať ujsť návštevu v rádiu toľko spomínalej aktívnej sopky Halema’Uma, ktorá naposledy explodovala v roku 2008, ale láva z nej stále vyteká. Bolo mi povedané, že keď pôjdem do sopečného parku v noci, môžem dokonca lávu vidieť. Keďže som nemal auto a s Kipom som sa nedohodol, jedinou šancou pre mňa bolo vstať ráno na autobus o 5:00, ktorý ma dovezie do parku ešte za tmy, a potom utekať rýchlo ku kráteru, aby som ho videl ešte za tmy. To sa mi tak trocha podarilo, aj keď už sa brieždilo, ale zas pozorovať východ slnka v sopečnom kráteri bol zážitok. Ráno sa mi ozval aj Kip. Ten už ale východ slnka v kráteri nestihol, ale aspoň sme prešli sopečný park a okrem kráteru aktívnej sopky sme videli aj menšiu sopku Kilauea Ika, ktorá explodovala v 1959 a dnes sa dá do jej krátera aj ísť na túru, čo sme radšej , po skúsenostiach z údolia, s Kipom neskúšali. Radšej sme sa vybrali do lávového tunela, ktorý sformovali dávno-dávno nejaké sopečné aktivity.

Ešte raz Google Maps. Takto vyzerá sopečný park zvrchu. Vľavo je Halema’Uma a vpravo sa nachádza menšia sopka Kilauea Ika Tie rôzne odtiene čiernej symbolizujú rôzne explózie sopky, ktorých bolo niekoľko a tok lávy.
Ešte raz Google Maps. Takto vyzerá sopečný park zvrchu. Vľavo je Halema’Uma a vpravo sa nachádza menšia sopka Kilauea Ika Tie rôzne odtiene čiernej symbolizujú rôzne explózie sopky, ktorých bolo niekoľko a tok lávy. 
Svitanie a východ slnka v kráteri sopky Halema’Uma. Vyzerá, ako keby niečo v krátri horelo, ale to je len tá spomínaná láva
Svitanie a východ slnka v kráteri sopky Halema’Uma. Vyzerá, ako keby niečo v krátri horelo, ale to je len tá spomínaná láva 
Takto vyzerá pohľad na kráter aktívnej sopky...Stále dymí a teda dostať sa k jej blízkosti sa nedá, pretože by sme sa mohli otráviť SO2
Takto vyzerá pohľad na kráter aktívnej sopky...Stále dymí a teda dostať sa k jej blízkosti sa nedá, pretože by sme sa mohli otráviť SO2 
Takto to vyzeralo v novembri 1959 keď sopka Kilauea Ika (tá menšia hneď vedľa tej veľkej) explodovala. Táto lávová fontána dosahovala až 320 metrov a striekala 5 dní.
Takto to vyzeralo v novembri 1959 keď sopka Kilauea Ika (tá menšia hneď vedľa tej veľkej) explodovala. Táto lávová fontána dosahovala až 320 metrov a striekala 5 dní. 
A takto vyzerá kráter sopky Kilauea Ika dnes
A takto vyzerá kráter sopky Kilauea Ika dnes 

Po krásnom rannom výlete do sopečného parku som sa presunul na Maui. Medzi ostrovami sa dá premiestňovať len letecky. Lodná doprava bola, až na výjimky, pre nezáujem pasažierov zrušená. Rozdiel medzi Veľkým ostrov a Maui je patrný už na letisku. Nielenže z letiska premáva autobus priamo do mesta Kahului, ale je tu niekoľkonásobne viac, hlavne zahraničných turistov. Zatiaľčo na Veľkom ostrove som stretol len Američanov a pár Kanaďanov, na Maui stretávam v Nemcov, Švédov, Francúzov, Mexičanov, proste ľudí z celého sveta.

Na Maui som si vybral hostel, ktorý ponúkal zaujímavé výlety po ostrove, každý deň nejaký iný. Nebol najlacnejší (45 dolárov za noc je skutočne veľa) a ani najlepší hostel, ktorý som navštívil (moja izba bola vlastne na chodbe bez okna oddelená len priečkou, takže sme počuli všetky rozhovory z chodby). Ale povedal som si, že za tie výlety to stojí. S čím som ale nepočítal, že asi tých záujemcov o výlety bude viac (teda celý hostel), a tak na výlet, na ktorý som sa tešil najviac, a síce pešia túra na vrchol sopky Haleakaly, som sa nedostal, lebo som do hostela prišiel až neskoro večer a všetky miesta boli už obsadené. Pro forma som sa zapísal na čakačku, kde som bol na 18. mieste. Každopádne som ráno pekne vstal a trocha dúfal, že 18 ľudí nepríde, pretože v piatok večer je tradične v hosteli Banana Bungalow veľká párty s pivom zadarmo, tak ak to niekto večer prehnal, tak som mal šancu. Samozrejme všetci prišli a pre mňa nastalo sklamanie. Skutočne to bol jeden z výletov, ktorý som veľmi chcel urobiť.

Nakoniec som sa pridal ku kanaďanke Rachel s dvoma mexickými Američanmi Luisom a Raulom, ktorí sa tiež nedostali na túru na sopku a ktorí mali požičaný džíp a plánovali cestu do Hana, čo je, ak ste niekedy počuli o Maui, jedna z najvychýrenejších atrakcií. A nakoniec som neľutoval, myslím, že aj náš program stál zato. Cesta sa nedá slovami ani fotkami opísať. Je nádherná! Množstvo serpentín a priepastí cez daždový prales vytvárajú neopakovateľné scenérie, ktoré sa dajú vychutnať z auta (celá cesta do mesta Hana, ktorá má asi 40 km trvá 2 hodiny), ale aj na množstve výhliadok, ktoré celú cestu lemujú.

Tu som si dovolil požičať fotku z Googlu, aby ste mali predstavu o čom hovorím. Ale žiadna fotka to nedokáže opísať tak dobre...
Tu som si dovolil požičať fotku z Googlu, aby ste mali predstavu o čom hovorím. Ale žiadna fotka to nedokáže opísať tak dobre... 

Po ceste sme sa zastavili pozrieť nejaké vodopády, pretože Raul mal nutkavú potrebu skočiť si zo skaly do vody, čo sa mu bohužiaľ za celý deň nepodarilo, potom sme si vypili a zjedli kokos a zastavili sa pri krotiteľovi papagájov. Jeho papagáje boli vycvičené, že by ste tomu neverili, veď ich aj trénoval 30 rokov. A mal aj vymyslenú stratégiu, lebo tie papagáje na teba naukladal a robil s nimi rôzne čísla, ale za každú fotku chcel 20 dolárov. Takže sme nič neodfotili. Raul ich držal všetkých päť – 4 na rukách a jedného mal na hlave. Samozrejme sa pri cvičiteľovi pristavilo aj množstvo tradičných i netradičných rodín, aj keď deti sa papagájov, neviem prečo, veľmi báli. A bála sa aj Rachel, ktorú cvičiteľ stále nahováral, že nech sa nebojí, že jej dá papagáj bozk, ale na ňu to pôsobilo skôr opačne a od cvičiteľa sa stále vzďaľovala. Keď už svoju výzvu zopakoal asi šiestykrát, mne to nedalo a prilásil som sa, že sa chcem bozkávať s papagájom. Teda nevedel som si to vôbec predstaviť! A bolo to vtipné. Cvičiteľ mal papagája, ktorého na ruke ku mne doniesol, a už som iba videl ako otvára zobák, až som si myslel, že ma pekne klofne po nose, ale on pekne otvoril zobák, vyplazil jazyk a oblízal mi pery. Proste francúzak s papagájom!

Toto je jediná fotka papagájov, ktorú som na tajnačku stihol spraviť.
Toto je jediná fotka papagájov, ktorú som na tajnačku stihol spraviť. 

Výlet do Hany sme si skutočne užívali. Mali sme džip bez strechy, takže sme sa mohli kochať krajinou kolom dokola. A užívali by sme si ho možno aj viac, keby Luis natankoval a v tretine cesty mu nezasvietila kontrolka natankuj! Odvtedy sme tak dúfali, že do Hany skutočne dôjdeme, lebo sme vlastne vôbec nevedeli, čo by sme inak robili. Luis jazdil dole kopcom na neutrál a snažil sa šetriť benzín ako mohol, až som mal pocit, že zachvíľu zavelí a budeme jazdiť ako Flinstovnovci. Ale nakoniec, po asi 40 minútach stresu sme do Hany predsalen došli a dokonca sme aj našli pumpu.

Cestou späť sme išli po opačnej strane ostrova, ktorá už síce nebola tak malebná ako cesta do Hany, ale bola úplne iná a Luis si aspoň vyskúšal šoférovať džíp na nevyasfaltovanej ceste a po nerovných povrchoch.

Najskôr sme sa zľakli, že naša radosť bola predčasná, ale nakoniec mali ešte druhú pumpu, ktorá fungovala.
Najskôr sme sa zľakli, že naša radosť bola predčasná, ale nakoniec mali ešte druhú pumpu, ktorá fungovala. 
Jedna z našich zastávok na ceste do Hany a späť
Jedna z našich zastávok na ceste do Hany a späť 

Večer bola v hosteli opäť párty, aj keď menšia ako v piatok, lebo nebolo zadarmo pivo. Banana Bungalow je taký ten klasický hostel, kde skutočne ticho a pokoj nenájdete (aj keď po 22 aj tu platí nočný kľud a pri rozhovoroch sa musí šepkať, lebo vás napomenú hlasným PSSST!) Prekvapilo ma, že Luis a Raul mi ešte na výlete hovorili, že v hosteli sú dvaja chalani zo Slovenska a ja som ich ešte nestretol. Hneď sa prebudili moje národné pudy, že musím stretnúť krajanov, čo mi nedalo veľa práce. Stačilo výjsť na dvor a na moje prekvapenie to boli nielen krajania, ale priam susedia z Považskej Bystrice. Matej býval o jednu ulicu vedľa na rovnakom sídlisku a Peťo chodil na rovnaký gympel ako ja. Teraz chalani pracujú v Kanade, kde je krutá zima, a preto si odskočili na chvíľu do tepla, a kam inam ako na Havaj.

Nasledujúci deň sme sa ako slovenská osádka vybrali na pláž. Každú nedeľu sa totiž na Malej pláži v Makene koná taká hippie session, kde ľudia hrajú na bubny, tancujú, fajčia, maľujú si farbami po tele a všeličo možné. My sme tu stretli ľudí z hostela, ktorí sem prišli na dnešný výlet a zahrali sme si spolu volejbal. Po zotmení nasledovali rôzne vystúpenia ako hltač ohňa alebo ohňová šou, a neskôr určite neviazaná hippie zábava, ale to už sme radšej odišli.

Čo nás všetkých prekvapilo bolo, že dosť veľká časť návštevníkov si zábavu vychutnáva bez plávok, čo ma dosť prekvapilo na pôde USA, kde nemôžete ukázať ani žliabok. Ale šak to sme asi mohli čakať od hippie pláže...
Čo nás všetkých prekvapilo bolo, že dosť veľká časť návštevníkov si zábavu vychutnáva bez plávok, čo ma dosť prekvapilo na pôde USA, kde nemôžete ukázať ani žliabok. Ale šak to sme asi mohli čakať od hippie pláže... 
Žiadna atómová bomba len ohňová šou na pláži
Žiadna atómová bomba len ohňová šou na pláži 

V pondelok večer chalani odchádzali späť do Kanady, a tak sme ešte išli posledný deň na pláž. Išli sme do mestečka Paia, ktoré ja známe dobrými podmienkami pre surfovanie. My sme nesurfovali, ale Maťo sa rovnako ako ja rád hádže do vĺn, tak sme sa tu aspoň trocha vyblbli. Aj keď na niektoré kamienky z pláže si spomínam doteraz. Na surfovanie neboli až také dobré podmienky, pretože boli malé vlny, čo je škoda, lebo niektoré fotografie v miestnych reštauráciách z Paie vyzerali naozaj impozantne.

Fotka z miestnej reštaurácie ukazuje ako to v Paiy bežne vyzerá
Fotka z miestnej reštaurácie ukazuje ako to v Paiy bežne vyzerá 

Chalani večer odišli a ja som sa pomaly začal pripravovať na presun na Oahu. Pôvodne som mal bývať u Christiana, chalana, ktorý tu žije, ale ten mi krátko pred mojim odchodom pobyt zrušil, tak som večer strávil hľadaním nového ubytovania. Zámerne som sa snažil vyhnúť ľuďom v Honolulu, pretože mi bolo povedané, že to už je klasické americké veľkomesto. Bohužiaľ sa mi však nepodarilo nájsť žiadneho couchhostera, tak mi Jan z Nemecka doporučil hostel, v ktorom bude v Honolulu bývať on. Hostel bol veľmi pekný, také izbičky s vlastnou kuchyňou a kúpeľňou. Hneď pri pláži Waikiki, ktorá nie je taká užasná, ako by si mnohí možno mysleli. V mojej izbičke bývalo 5 brazílskych študentov z Wisconsinu, ktorý prišli na výlet. Určite im chýba teplo, veď v Brazílii je teraz leto a vo Wisconsine skoro meter snehu.

Waikiki je klasická mestská pláž aké sú aj v Tel Avive alebo Barcelone.
Waikiki je klasická mestská pláž aké sú aj v Tel Avive alebo Barcelone.  

Večer som sa prešiel štvrťou Waikiki, ktorá mi pripomínala Las Vegas kombinované s Tokyom (ani v jednom meste som nebol, ale takto si to predstavujem). Bol som vlastne prekvapený, koľko Japoncov sa na Oahu nachádza. Ak som na Veľkom ostrove stretol len turistov z USA a na Maui už aj z Európy a pár Japoncov, tak na Oahu to bolo väčšina Japoncov. Dokonca množstvo nápisov bolo dvojjazyčných (alebo trojjazyčných – niekedy pridali aj kórejštinu). Takže Waikiki a Honolulu nič pre mňa. Skôr mi to len pripomínalo, že sa budem musieť vrátiť do civilizácie.

Mimo hlavného nákupného bulváru sa dali objaviť aj pekné zákutia so zaujímavými budovami, ktoré pripomínali bauhaus alebo Van der Roheho...
Mimo hlavného nákupného bulváru sa dali objaviť aj pekné zákutia so zaujímavými budovami, ktoré pripomínali bauhaus alebo Van der Roheho... 
... ale tiež budovy, ktoré vyzerali, ako Štúrák.
... ale tiež budovy, ktoré vyzerali, ako Štúrák. 

Preto som si povedal, že radšej preskúmam okolie Honolulu a pôjdem na výlety. Najskôr som sa vybral na druhú stranu ostrova na pláž Lanikai, ktorá je vraj, a nielen podľa miestnych, jednou z najkrajších na svete. Ale veľa ľudí o nej asi nevie, lebo nebola veľmi plná. Alebo sa možno všetci uspokoja s Waikiki a z Honolulu nevytiahnu päty.

Musím uznať, že pláž Lanikai bola veľmi pekná, ale zaujímalo by ma, podľa čoho sa stanovuje poradie najkrajších pláži na svete
Musím uznať, že pláž Lanikai bola veľmi pekná, ale zaujímalo by ma, podľa čoho sa stanovuje poradie najkrajších pláži na svete 

Posledný deň som odlietal až večer, takže som deň ešte využil na návštevu Pearl Harboru. Je tu veľký pamätník a múzeum 2. svetovej vojny a aj celkom dobrá príležitosť dozvedieť sa, čo sa tu vlastne stalo. Bol som vlastne dosť prekvapený, pretože som až tak do detailov nevedel, o čo tu išlo, pretože som nevidel film. Čo ma prekvapilo asi najviac bolo, že sa Američania nedozvedeli, že Japonci sú tak blízko. Tí sa plavili na tajňáša a celú dobu nepoužívali vysielačky, aby ich Američania nezachytili. Doplavili lietadlové lode s vyše 350 lietadlami a v nedeľu ráno z ničoho nič zaútočili. V 2. náletoch zničili 188 amerických lietadiel a zabili 2400 američanov, pričom prišli len o 29 svojich lietadiel a 65 mužov.

Potopený križník USS Arizona leží stále v zálive zatopený ako pamätník obetiam útoku
Potopený križník USS Arizona leží stále v zálive zatopený ako pamätník obetiam útoku 

Okrem múzea a pamätníku zničenej lode Arizona je možné navštíviť aj letecký hangár alebo križník podobný ako Arizona, alebo americkú ponorku, ktorá bojovala vo vojne. Na všetko som nemal čas, ale ponorke som neodolal. Je to zaujímavá skúsenosť. V ponorke, ktorá je skutočne veľmi malá, slúžilo asi 60 mužov, čo znamená, že sa stále muselo do niekoho narážať. Zo spomienok pamätníkov som však vyrozumel, že si túto atmosféru vojaci veľmi pochvaľovali. Aj keď si uvedomovali, že môžu byť rýchlo zostrelení a už sa nikdy nevynoriť. Každopádne, ak netrpíš klaustrofóbiou, tak návštevu ponorky vrelo doporučujem.

Teraz si už viem úplne predstaviť, čo to znamená ponorková choroba.
Teraz si už viem úplne predstaviť, čo to znamená ponorková choroba.  
Určite som sa dozvedel aj niečo zaujímavé o torpédach, ale už si to veľmi nepamätám, tak aspoň táto fotka...
Určite som sa dozvedel aj niečo zaujímavé o torpédach, ale už si to veľmi nepamätám, tak aspoň táto fotka... 

Posledné chvíle som využil na prechádzku starou časťou Honolulu, kde stojí kráľovský palác havajských kráľov, a tiež čínskou štvrťou, ktorá sa veľmi nelíši od tej v New York City alebo Chicagu. Posledné chvíľky strávené v príjemných 28 °C a cesta autobusom na letisko. V Chicagu je -5... 

Snáď sa sem ešte niekedy vrátim, veď ešte tu je niekoľko neprebádaných ostrovov. Som rád, že som neostal len na jednom, pretože každý ostrov bol úplne iný a veľmi záleží aký typ dovolenky/výletu kto vyhľadáva. Podľa toho by som doporučil aj konkrétny ostrov.

Peter Badac

Peter Badac

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som Peter, študoval som film v Bratislave a Prahe a píšem hlavne o cestovaní a o mojich postrehoch zo života mimo Európy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu