reklama

Týždeň na cestách: Vol 1.

Spojené štáty nie sú len Ohio, a tak som sa rozhodol spoznať aj niektoré iné v okolí a využiť posledné jesenné dni na cestovanie po Michigane, Wisconsine, Illinois, Indiane a Kentucky. Celkom bohatý program na dva týždne. Však som aj najazdil 2700 míľ.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Môj road trip som, ako tradične všetky cesty, začal v Columbuse, kde som ešte deň pred odchodom absolvoval druhú halloweensku párty, tentokrát aj s pivom a bez väzenia. Oslava nebola veľmi bujará, pretože na druhý deň som si išiel vyzdvihnúť rezerované auto a vedel som, že budem musieť dlho šoférovať, čo by po opici nebola najlepšia činnosť a moji kamaráti tiež museli ísť pracovať. Bol to posledný víkend pred voľbami, tak niektorí z nich boli dobrovoľníkmi v kampaniach.

Pri vyzdvihnutí auta sa ukázal prvý problém – asi by som si mal začať zvykať, že požičanie auta v USA nie je pre mňa bez komplikácií. Rezerváciu síce mali, aj zaplatená bola, ale potrebovali ešte depozit 200 $, ktorý bolo nutné uhradiť kartou. Keďže moja americká karta nefungovala a slovenskú som si nechal doma, čo bolo viac ako 100 km, nemohol som si prevziať auto. Dobrý začiatok! Bral som to ako znamenie, že nemám nikam chodiť. Pani mi poradila, nech telefonicky zruším rezerváciu, nebude ma to stáť nič a rezervujem si auto znova. Tak som sa rozhodol, že sa vrátim domov, zoberiem kartu a auto rezervujem znova. Lež pri telefonickom zrušení rezervácie ma stretol ďalší problém. Automat na druhej strane linky chcel po mne číslo rezervácie, a potom pre overenie aj moje priezvisko. Klasické Badač nefungovalo a ani ďalšie štyri pokusy. Automat mi jednoducho neveril, že som to ja. Asi na piatykrát automat súhlasil, keď som vyslovil niečo medzi Bodak a Bedes a prepojil ma na spojovateľku. Toľko trápenia pre cudzincov!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na druhý deň už všetko fungovalo ako malo, auto som si prevzdal, dokonca nemali môj najlacnejší ekonomy model, ktorý som si objednal, tak mi dali bezplatne o triedu lepší automobil značky Chevrolet. Automat samozrejme, pretože za manuál by som si musel priplatiť a vlastne ani nevedeli, či ho vôbec majú.

Plán prvého dňa bol doraziť do Detroitu. Po ceste som sa zastavil v Novom Londýne, ktorý veľmi nestojí za zmienku, a potom aj v zábavnom parku Cedar Point v meste Sandusky. Mal som šťastie, bol posledný víkend v tomto roku, kedy mali otvorené a mali špeciálnu akciu na vstup, len 29 $ na všetky atrakcie. Park je svetoznámy, lebo tu majú Top Thirll Dragstera, ktorý zrýchli z 0 km/hod na 193 km/hod za 4 sekundy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po tomto videu som na Dragstera odmietol ísť, ale vyskúšal som inú atrakciu, ktorá síce nezrýchlila na 193 km/hod, ale napriek tomu ma statočne pozvŕtala, že už som na ďalšie atrakcie ani nemal chuť, a tak som sa držal len atrakcií stupňa číslo 3 namiesto 5.

Po zotmení som ešte nevedel, kde mi hlava stojí, a to ma ešte čakala dvojhodinová cesta do Detroitu, kde už čakal môj hostiteľ Dan, ktorého som si našiel na couchsurfingu. Vlastne všetkých mojich hostiteľov som našiel tam, pretože v USA veľmi nefungujú hostely ako v Európe alebo Južnej Amerike a výhodou je, že väčšinou sú to miestni, takže vedia doporučiť kam ísť na jedlo, alebo čo neprepásť, a tiež vedia veľa o miestnej histórií. Dan mi porozprával veľa zaujímavostí o Detroite. Napríklad prečo v meste zle funguje verejná doprava alebo prečo je v meste tak veľa černochov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
V 90. rokoch bol Detroit jedno z najnebezpečenjších miest v Amerike, dnes už je len asi na piatom mieste.
V 90. rokoch bol Detroit jedno z najnebezpečenjších miest v Amerike, dnes už je len asi na piatom mieste.  

Detroit má zaujímavý príbeh a aj keď je Slovensko často prirovnávané k Detroitu, dúfam, že nikdy neskončí tak ako toto mesto. Aj keď sa to vraj posledné desaťročie zlepšilo. Mesto rýchlo narástlo a v 50. rokoch malo takmer 2 milióny obyvateľov. Automobilky zabezpečili veľmi dobrú životnú úroveň všetkým obyvateľom, mesto prekvitalo, budovalo široké cesty a mrakodrapy. Automobilky okrem iného skúpili spoločnosti verejnej dopravy, aby ich postupne zlikvidovali a vytvorili tak potrebu obyvateľov po autách. Veď boli lacné a bolo ich veľa. Dnes už také lacné nie sú a doteraz v meste premáva niekoľko autobusových liniek, ale spojenie nie je bohvieaké. Snažia sa to zmeniť postavením električkovej dráhy, ale vyzerá to, že situácia je veľmi podobná s električkou do Petržalky, takže zatiaľ je všetko v nedohľadne. A pritom tu už električka bola, ale v 50. rokoch ju automobilky zbúrali. Za zmienku stojí jednokoľajka, ktorá sa volá People Mover a jazdí okruh ponad centrum mesta. Celá jazda trvá asi 10 minút. Ten názov je viac ironický, lebo za celú cestu sa so mnou viezol asi 1 človek a People Mover vás transportuje len na miesta vrámci centra, kam by človek inak prešiel asi za 10 minút. A prevádzkovanie tejto srandy vraj stojí ročne okolo milióna dolárov. Tie by mohli investovať do verejného sektoru, napríklad na policajtov. V roku 2013 mesto dokonca zbankrotovalo. Dan ma upozornil, aby som si dával pozor, keď budem v Detroite šoférovať, pretože veľa ľudí nedodržuje dopravné predpisy, pretože tu takmer nie sú žiadni policajti. Aj keď sa to vraj za posledné roky zlepšilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Osobne som nemal z Detroitu zlý pocit, ale je pravda, že pôsobí vyľudnene a dopravná špička sa vyrovnala zápche na križovatke pri pošte v Považskej Bystrici v jej lepších časoch v dobách pred diaľnicou.
Osobne som nemal z Detroitu zlý pocit, ale je pravda, že pôsobí vyľudnene a dopravná špička sa vyrovnala zápche na križovatke pri pošte v Považskej Bystrici v jej lepších časoch v dobách pred diaľnicou.  

Mesto malo búrlivú históriu, čo sa týka rasovej neznášanlivosti a momentálne asi 80 % populácie mesta tvoria černosi, pretože tí boli hlavne robotníkmi v továrniach a zatiaľčo belosi alebo tzv. „biele goliere“ sa presťahovali na predmestia alebo do iných miest za prácou, robotníci, čo boli zväčša černosi, zostali v meste a treli biedu. A bodkou za všetkým boli masové protesty v roku 1967, po ktorých z mesta odišla aj posledná belošská populácia, ktorá sa doň teraz postupne vracia. Celkom ma to prekvapilo, nečakal som takto na severe mesto, kde je toľko Afro-američanov, aby som bol korektný (aj keď oni sami seba tiež nazývajú black people), ale Detroit má tradíciu už z čias občianskej vojny, kedy bol pre otrokov bránou do Kanady a mnoho z nich tam aj utieklo cez tunel popod rieku Detroit, ktorá mesto Detroit delí od kanadského mesta Windsor.

Mohol by som o Detroite písať ešte dlho, ale aby som to zhrnul, je to trocha ako mesto duchov. Veď bolo projektované pre dva milióny ľudí a dnes v ňom nežije ani polovica z toho. Môžete tu preto nájsť takmer opustené celé štvrte, alebo nepoužívané školy, nemocnice, železničné stanice. Zvláštne... Ale vraj sa to mení, tak verím, že ak sem prídem za 10 rokov, tak to tu nespoznám.

Okrem opustených štvrtí sú tu aj časti, ktoré navrhli známy architekti, napríklad Ludwig Mies van der Rohe, ktorý tu navrhol celý park a krásne domčeky v ňom na bývanie
Okrem opustených štvrtí sú tu aj časti, ktoré navrhli známy architekti, napríklad Ludwig Mies van der Rohe, ktorý tu navrhol celý park a krásne domčeky v ňom na bývanie 

Z Detroitu som sa vypravil do univerzitného mestečka Ann Arbor (ktoré je vraj ako Atény, ale osobne si myslím, že je tak stokrát lepšie ako Atény), na breh Michiganského jazera a do mesta Traverse City, ktoré je známe vďaka svojmu rodákovi Michaelovi Moorovi, ktorý tu každoročne v júni organizuje filmový festival. Tu som býval u Linnaeay a jej priateľa Richa. Keďže sa mi po ceste vybil mobil, pamätal som si, že Linnaea bude večer v bare hrať Triviu, čo je niečo ako krčmová kvíz show, inak veľmi populárna všade v USA. Tak som ju tam našiel súťažiacu a kto nesúťažil proti nej. Sám Michael Moore. Chvíľu som súťaž pozoroval a Michael bol minimálne polovičkou úspechu svojho tímu. Myslím, že bez neho by nevyhrali. Aj keď osobne jeho tvorbu veľmi nemusím, je to veľmi bystrý pán a aj sme sa chvíľku spolu rozprávali. Takže keby sme mali na Slovensku nejaký pálčivý problém a niekto by chcel, aby sa Michael prišiel naň pozrieť a niečo nakrútiť, prepošlem mail. No ale môj vybitý mobil mi nedovolil odfotiť sa s miestnou celebritou, tak teraz nemám dôkaz, že som sa s ním naozaj stretol. A ako všetci vieme, nie všetko, čo je napísané na internete musí byť skutočne pravda...

Aj keď by sa mohlo zdať, že Traverse City je diera, nie je tomu tak. Majú tu vynikajúce talianske sendviče, koná sa tu spomínaný filmový festival a dokonca sem zavítala aj momentálne najpopulárnejšia mačacia celebrita v USA – Lil Bub. Mala tu autogramiádu a dokonca bolo možné sa s ňou vyfotiť. Za 50 dolárov! Každopádne záujemcov na fotografiu bolo veľa, myslím, že vďaka obyvateľom Traverse City sa výstavba útulku značne urýchlila. Moja hostiteľka Linnaea ako veľká faninka mačiek si túto príležitosť nenechala ujsť a tiež sa vyfotilia s Lil Bub.

Lili Bub je vlastne kriploidná mačka, ktoráa je zakrsnutá a keďže sa jej nevyvinula spodná sánka, tak má stále takýto výraz. Neskôr som sa dozvedel, že peniaze z fotenia nešli jej alebo jej majiteľovi, ale na výstavbu nového útulku pre mačky. Tak aspoňže tak, ale aj tak...
Lili Bub je vlastne kriploidná mačka, ktoráa je zakrsnutá a keďže sa jej nevyvinula spodná sánka, tak má stále takýto výraz. Neskôr som sa dozvedel, že peniaze z fotenia nešli jej alebo jej majiteľovi, ale na výstavbu nového útulku pre mačky. Tak aspoňže tak, ale aj tak... 

Keď už som pri Linnaea, musím spomenúť jednu historku. Počas našej komuníkácie za zarazilo, že môže príjmať SMSky, ale nemôže na ne odpovedať. Prišlo mi to zvláštne, ale neprikladal som tomu dôležitosť. Až som sa následne dozvedel, v čom bol pes zakopaný. Linnaea nemá totiž smartfón, ale starý telefón s tlačítkami, kde by SMSku musela vyťukávať pomocou čísel, a to nevie. Celkom ma to pobavilo, pretože poznám pár ľudí, ktorým takéto písanie správ chýba. Avšak mojej hostiteľke očividne toto písanie nepríde konfortné, preto radšej na správy neodpisuje.

V Traverse city som sa tiež stretol s niečím, čo som predtým nevidel a príde mi to ako celkom užitočný vynález. Ak ste mali problém s jazdou pod vplyvom alkoholu, polícia vám môže do auta nainštalovať také zariadenie, do ktorého musíte pred každým naštartovaním auta dýchnuť a ak vám bude zistený alkohol v krvi, auto jednoducho nenaštartuje. Všetko je zaznamenávané na pamäťovú kartu a raz za mesiac sa musíš dostaviť na políciu, kde záznamy odovzdáš a oni vidia, či si sa pokúšal šoférovať opitý. Šikovné! Aj keď mi hneď bolo povedané, že sa to dá obísť tak, že nájdeš na ulici niekoho, kto nepil a ten to naštartuje za teba, čo ma ani nenapadlo (očividne nielen Slováci sú výmyselníci). Preto pristúpila polícia k inovácií a v novších zariadeniach už naštartujete, ale prístroj sa ozve počas jazdy, aby si dýchol a tento výsledok zaznamená a odošle. Prípadne vám nainštalujú do auta malú kameru, aby mali istotu, že fúkate priamo vy. No to už mi príde trocha prehnané, ale asi vedia prečo to robia.

V Pictured Rocks môžete absolvovať zjazd na drevenom pni z výšky 500 stôp, ktoré má pripomínať prácu lesníkov v minulosti
V Pictured Rocks môžete absolvovať zjazd na drevenom pni z výšky 500 stôp, ktoré má pripomínať prácu lesníkov v minulosti 

Nasledujúci deň ma čakala asi najnáročnejšia cesta, mal som za jeden deň prejsť asi 300 míľ. Z Traverse City cez Upper Peninsula v Michigane, kde som sa chcel zastaviť v Pictured Rocks National Lakeshore a v Markéte a doraziť do Green Bay vo Wisconsine. Počasie nebolo veľmi dobré, na začiatku cesty pršalo, potom pri Veľkom jazere dosť fučalo a večer ma stretla snehová búrka. Taká, že som videl snehové vločky a nič iné.

Upper Peninsula je nehostinnejšia časť Michiganu, žije tu málo obyvateľov a slúži viac ako nálezisko surovín. Ale nájdete tu aj panenskú prírodu a krásne národné parky, avšak aj dlhé hodiny nezáživnej jazdy po rovnej ceste v lese. Vtedy by som uvítal spoločnosť. Najmä preto, že sa mi dalo naladiť iba jedno rádio, a to malo veľmi zvláštny koncept – hralo viacmenej 6 pesničiek stále dokola. Aby ste mali predstavu, boli to tieto:

  1. Hozier – Take Me To Church

  2. 5 Second of Summer - Amnesia

  3. Ariana Frande Feat. Zedd - Break Free

  4. Maroon 5 – Animals

  5. Tove Lo – Habits (Stay High)

  6. Clean Bandid – Rather Be

Animals bola asi najpopulárnejšia, lebo sa stalo, že dohrala, šla reklama, a potom znova Maroon 5 Animals. Po čase mi z nich už šibalo, a napriek tomu, že sa mi telefón rýchlo vybíjal, zapol som si svoj iTunes. Našiel som tam dokonca aj soundtrack z Fontány pre Zuzanu a nič nepadne lepšie ako počúvať pieseň Poďme spolu lietať, zatiaľ čo šoférujete po dlhej nudnej rovnej ceste. Keby som mal Vaculíkov Aeromobil, možno by som tam aj vzlietol... Paradoxne pár dní nato som zistil, že mi tých 6 pesničiek chýba a aj keď ich hrajú všetky rádia, žiadne už ich nehralo stále dokola ako to michigenské, ktoré som počúval 3 dni vkuse. A asi vždy keď ich budem počuť si spomeniem na tú dlhú rovnú cestu v Michigane.

Wisconsin je známy svojim syrom. Ten som tam veľmi nevyskúšal, ale našiel som miesto, ktoré mu tiež prináša slávu a našiel som ho v nejednom sprievodcovi – Národné múzeum horčice. Asi som očakával trocha viac od múzea horčice, aj keď horčicový automat ma dostal. Okrem expozície, ktorá ilustrovala výrobu horčice tam boli horčice zo všetkých kútov sveta a nakonci nasledovala ochutnávka rôznych typov horčíc, čo bolo síce fajn, ale asi po štvrtom vzorku som už necítil rozdiel. Bola to proste horčica...

Navštívil som aj mesto Two Rivers, pomenované podľa dvoch riek, ktoré tu pretekajú a miesto, kde bola vymyslená Sundea Ice Cream, k čomu sa viaža veľmi stupidná historka, ktorú ani nejdem rozpisovať.
Navštívil som aj mesto Two Rivers, pomenované podľa dvoch riek, ktoré tu pretekajú a miesto, kde bola vymyslená Sundea Ice Cream, k čomu sa viaža veľmi stupidná historka, ktorú ani nejdem rozpisovať.  

Za zmienku určite stojí hlavné mesto Wisconsinu, Madison. Je to tiež príjemné univerzitné mestečko a hlavná ulica je plná kaviarní a reštaurácií. Trocha som sa tu cítil ako na Námestí Európy v Komárne, čo reštaurácia to iná kuchyňa – od klasických talianskych, japonských alebo vietnamských špecialit sa tu dali nájsť aj étiopská, afgánska alebo grécka kuchyňa. A to všetko na jednej ulici. A k tomu ešte množstvo „hipsterských“ kaviarní.

Inak mám pocit, že v Európe a na Slovensku je ešte stále všetko „hipsterské“ a všetci , ktorí jedia biopotraviny, chodia na farmárske trhy a pracujú na počítačoch v kaviarni sú zrazu hipsteri. Bavil som sa o tom s pár ľuďmi tu, a tu to berú celkom inak. Nevolajú ich hipsterské kaviarne, ale skôr sú to miesta, ktoré prevádzkujú ľudia, ktorí majú vzťah k miestnej komunite a miestu, kde žijú a chcú ho zveľaďovať a rozvíjať. Čo je zlé na tom, že predávajú domáce biokoláče alebo palacinky, ktoré sú síce drahšie ako bežné, ale na druhú stranu, ľudia ich tam kupujú, jedia a cítia sa tam dobre. Často tu aj pracujú a áno, sem tam majú výstredné účesy alebo brady, ale to nie je podstatné. Podstatné je to, že existuje alternatíva k reťazcom ako Starbucks, ktorá ponúka kvalitný tovar a často sa stáva miestom, kde to žije v miestnej komunite. No tak toľko odbočka na tému hipster...

Chicago je očarujúce v každom ročnom období
Chicago je očarujúce v každom ročnom období 

Z Wisconsinu som išiel do Chicaga. O tom som už písal. Teraz bolo po ceste a chcel som tam hlavne navštíviť kamaráta, ktorý tam žije prakticky celý život. Zobral ma na najlepší burger v meste (kde sme už o 12:00 museli čakať 30 minút na miesto, a to pritom len o 12:00 otvárajú), ukázal mi nemocnicu, kam chodí dobrovolničiť (to je v USA tiež celkom bežné, že každý má nejakú činnosť, kde pomáha ako dobrovoľník, či už nemocnica, domov dôchodcov alebo zbiera odpadky pri diaľnici vrámci projektu Adopt your Highway – potom má peknú ceduľku pri ceste, že o tento úsek sa stará ten a ten). Tiež sme boli pozrieť na NHL, čo je naživo celkom zážitok. Nejde ani tak o samotný hokej, ktorý si možno lepšie vychutnáte doma v telke, ale skôr o všetko okolo. O predražené hnusné pivo, ktoré prezident Zeman nazval špinavou vodou, za ktorú chcú 8 dolárov, alebo o Kisscam, kde cez prestávku na veľkom plátne ukážu dvojicu, ktorá si musí dať pusu (alebo alternatíva Frozen Pics – ukážu náhodne vybratých divákov s časovým oneskorením a potom ich stopnú väčšinou vo veľmi prirodzených grimasách) alebo o množstvo fanúšikov, ktorí majú na sebe dres Hossa, pretože ho považujú za najlepšieho hráča Blackhawks. Proste má to čosi doseba...

To be continued...

V ďalšom dieli sa dozviete, kde nájdete desať poschodovú šmykľavku, aký je rozdiel medzi Burbonom a White dogom a aká stará je vlastne naša planéta...

A viac fotiek z Detroitu a mojich ciest nájdete na mojom facebookovom profile.

Peter Badac

Peter Badac

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som Peter, študoval som film v Bratislave a Prahe a píšem hlavne o cestovaní a o mojich postrehoch zo života mimo Európy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu