Rio vs. Sao Paolo alebo Cariocas vs. Paulistas

Autor: Peter Badac | 8.6.2016 o 17:47 | Karma článku: 5,31 | Prečítané:  1646x

Nemám veľmi rád veľké mestá, pretože to prináša množstvo smogu, šialenú dopravu, milióny ľudí a vlastne nič až také zaujímavé. Na druhú stranu sa hovorí, že Sao Paolo je New York Južnej Ameriky, tak som si povedal, že prečo nie.

Pred príchodom som sa informoval, že ktorá štvrť je dobrá na bývanie, kde to najviac žije a začal som si hľadať ubytovanie. Tentokrát som uprednostnil Airbnb, pretože som chcel bývať v lokalite pri Avenida Paulista, čo je taká miestna Wall Street. Bola mi doporučená ako dobrý východzí bod do všetkých častí mesta. A tiež je blízko Rua de Augusta, kde sa koncentruje veľa nočného života v meste.

Môj hostiteľ Felipe musel pracovať, pretože Paulistas (ako sa obyvatelia Sao Paola nazývajú) narozdiel od cariocas (obyvateľov Ria) veľa pracujú. A skutočne je to poznať na rytme života v tomto meste. V Riu je život taký pokojnejší, v Sao Paole je cítiť väčší stres, ľudia proste viac pracujú. Ale stále nie až tak moc ako u nás.

Prvý deň som sa vybral do starého mesta na Free Walking Tour, ktorá je organizovaná v každom turisticky atraktívnejšom meste. Spočíva to v tom, že sa prechádzate so skupinou a sprievodcom a na konci dáte sprievodcovi sprepitné, podľa jeho kvalít. Našou sprievodkyňou bola Brenda, brazilska japonka. V Brazílii totiž žije najväčšia komunia japoncov mimo Japonska a v priebehu rokov sa už asimilovali s miestnymi, takže vznikla taká zaujímavá kombinácia.

Na moje prekvapenie bolo staré mesto Sao Paolo celkom zaujímavé. Prehliadka trvala vyše troch hodín a okrem klasických budov ako staré divadlo a najväčšia katedrála v Južnej Amerike, sme sa dozvedeli aj čo to o rozvoji mesta, a prečo je vlastne také veľké aké je. Sao Paolo nepatrí medzi najväčšie turistické lákadlá, čo tu vytvára práve takú zaujímavú atmosféru. Narozdiel od Ria tu nie je množstvo obchodíkov s turistickými suvenírmi a množstvo reštaurácií, ktorá ťa lanária na výhodné turistické menu. Najviac ma zaujala budova od architekta Martinelliho, ktorý chcel postaviť v tej dobe najvyššiu budovu v meste, ale miestny úrad mu nedovolil postaviť 30 poschodí, len 25, tak ich prekabátil tak, že na strechu umiestnil ešte svoju vilu a tým dostiahol 30 poschodí. Na strechu tejto budovy sa dá dnes zadarmo výjsť, ale bohužiaľ do vily sa dostať nedá.

Okrem Free Walking Tour som sa zúčastnil aj na Free Food Tour, ktorá je vraj jedna z prvých na svete. Princíp je podobný, idete so sprievodcom a skupinou a zastavíte sa na rôznych miestach, aby ste ochutnali brazilské špeciality. Keď už som pri jedle – najtradičnejšie jedlo v Brazíli je asi pastel. Ten vraj vznikol z čínskych jarných závitkov, ktoré sem číňania doviezli v 50. rokoch. V Brazílií sa však toto jedlo trocha upravilo, ako skoro všetko sa strčilo do fritézy, začali sa predávať na uliciach a vznikli vyprážané plnené jarné závitky, ktoré sa tu volajú pastel. Ďalšou tradičnou pochúťkou je koshina,  čo je taká vyprážaná slzička plnená kuracím mesom.

Všetky nápoje sú tu veľmi sladké. Do kávy sa dáva tak päť lyžičiek cukru a aj cola je tu nejako sladšia ako u nás. Náš sprievodca hovoril, že to má tradíciu v minulosti, kedy cukor znamenal bohatsvo a čím viac si ho človek dal do kávy alebo inde, tým vraj pôsobil bohatšie. Neviem, či je dnes cukor známkou bohatstva, ale určite sa dá povedať, že vďaka nemu má Brazília problém s obezitou. To v Riu až tak nevidno, lebo cariocas si potrpia na dobré postavy, ale v každom inom meste, ktoré som navštívil bolo vidno, že ľudia majú radi sladké a veľa cukru. Preto tu bolo pre mňa veľa dezertov nejediteľných. Vyzerali síce úžasne, ale hneď po prvom hryze si človek uvedomí, že toto je ako keby som zjedol balík cukru.

 

V piatok večer ma môj hostiteľ Felipe zobral von. Avenida Paulista je cez deň rušná obchodná ulica, kde majú sídla všetky banky a finančé inštitúcie. Ale večer sa zmení na krčmovú ulicu a zhlukuje sa tu nočný život z celého mesta. Samozrejme ani v tento piatok nemohla chýbyť demonštrácia na podporu zvrhnutej prezidentky, ale tu už bola polícia v prevahe oproti demonštrantom a okrem obmedzenia dopravy na rušnej triede nedošlo k vážnejším komplikáciám.

Felipe ma zobral do svojho obľúbeného baru na Rua Augusta, kde sme si dali pizzu. Pizza znie možno nudne, veď v Brazílií treba jesť niečo viac tradičnejšie, ale vlastne brazílska pizza je dosť iná od tej našej a vlastne aj dosť chutná. Tajomstvo je, že je na nej množstvo syra, jeho vrstva môže mať aj 1 cm, a to ja mám na jedle rád. Samozrejme sme si po jedle dali aj nejaké drinky, ako inak caipirinhe, ktoré nám skutočne namiešali dosť silné, lebo po tretej som si už pomaly nepamätal ani cestu domov. Ešte že sme boli za rohom.

V sobotu bolo škaredo a pršalo celý deň, čo je dobrý dôvod navštíviť múzeum. Zhodou okolností som býval hneď oproti Museum of Art of Sao Paolo - MASP, ktoré je na Avenida Paulista neprehliadnuteľné. Vraj je to jedno z najlepších múzeí v celej Južnej Amerike, takže som ho nemohol minúť. Mali tu stálu expozíciu s množstvom diel aj od známych európskych maliarov, a potom tu mali aj expozícií na tému deti v umení, teda diela, kde sú deti, alebo ktoré vytvorili deti. Dokonca som tu našiel aj fotky od mojej kamarátky z Prahy, ktorá sa vôbec nepochválila, že vystavuje v Sao Paolo. Asi nevedela, že sem idem.

Nakoľko stále neprestalo pršať, nechal som sa zlanáriť do múzejného bufetu All you can eat, aj keď tieto typy reštaurácií nemám rád, lebo väčšinou aj tak nezjem viac ako normálna porcia a len to preplatím. A tak sa aj stalo. Ochutnal som fejuadu, čo je tradičné brazílske jedlo, a veľmi ma nenadchla. Je to taký guláš z fazúľ a mäsa a ak je light, tak je tam len bravčové mäso, ak je pravá, tak je tam celé prasiatko vrátana kopýtok, uší alebo rypáčika. Tak som ostal pri zelenine, ktorá bola super. A potom sladkosti, ktoré vyzerali super, ale ako som spomenul, boli tak sladké, že boli nejediteľné. A za to všetko som tam nechal 15 €. A pritom stačilo výjsť pred múzeum a dať si pastel za 2 € a bol by som rovnako najedený. Ten dážď...

Poobede som chcel ísť ešte do Múzea zvuku a obrazu, kde bola práve výstava Tima Burtona, ale keďže bola beznádejne vypredaná a medzičasom sa vyčasilo, tak som išiel do miestneho Central Parku – parku Ibirapuera. V tento víkend v celom meste prebiehala kultúrna akcia Vivida Cultural, takže po celom meste koncertovalo množstvo kapiel rôznych žánrov, všade bol kopec ľudí a tak. To robilo takú veľmi dobrú atmosféru v parku, kde okrem ľudí na koncertoch, bolo množstvo skejťákov, potom nejaký zraz elfov a bytostí z Games of Thrones a ďalších skupín rôzneho zamerania.

V parku sa okrem trávy a jazera nachádza aj množstvo budov, ktoré navrhol známy brazílsky architekt Oscar Niemayer. Tu ma veľmi oslovilo, ako sa hrá s verejným priestorom a všetky budovy navzájom sú prepojené takým nadkrytým prechodom, ktorý vyzerá ako autobusová stanica pri Slovnafte a je využívaná najmä na cvičenie nových trikov na skejtboarde. Na druhú stranu som nič podobné v takom rozsahu nevidel. A úplne ohromený som bol, keď som zašiel do pamätníka, ktorý sa nachádza v parku a ktorý tiež navrhol Niemayer. Tá hra farieb a tvarov a priestoru...

V nedeľu som sa vybral na free tour do štvrti Villa Madalena, ktorá je známou umeleckou štvrťou Sao Paola. Keď v 70. rokoch rozpustili univerzitný kampus, tak sa sem presťahovalo množstvo študentov a umelcov a na protest proti vláde sa začali prejavovať pouličným umením, najmä graffitmi. Dnes sa dá v tejto štvrti stráviť niekoľko hodín prechádzaním po uliciach a obdivovaním výtvorov, a prípadne aj pekných domov. Dnes už graffiti nie sú vnímané ako politický proces ale skôr ako umelecké dielo a aj množstvo známych osobností, ktoré zavítajú do SP, tak navštívia toto miesto, aby sa pokochali, prípadne, aby niečo vytvorili. Napriek tomu mi prišlo, že niektorí umelci majú ako keby výsadné postavenie na všetky graffiti v meste. Proste keď je niekto dobrý, tak všetci chcú iba jeho, a taký Kobra (tak sa jeden umelec nazýva) má po celom meste asi trilión diel. Takže pre začínajúcich umelcov je asi ťažšie presadiť sa popri Kobrovi.

Okrem graffiti sa vo Vila Madalene a priľahlej štvrti Pinheiros nachádza množstvo krčmičiek a reštaurácií, ktoré vyvoňavajú kolom dokola. Tiež som tu narazil na super blší trh, kde predávali všetko od 35mm premietačky cez starožitné mince až po zimné kabáty, ktoré neviem kde tu kto nosil, keďže v zime neklesá teplota v SP pod 10 °C. Nakupovanie na blšáku spríjemňovalo množstvo koncertov, Felipe dokonca povedal, že niektorí z nich sú aj celkom známi brazílski speváci.

Potom sme išli na pivo, ktoré je síce rovnako alkoholické ako to naše, ale chutí tak nejak vodovo. Množstvo barov tu má sedenie vonku, čo znamená, že majú stolík a stoličky na chodníku, pomedzi vás sa predierajú ľudia a vedľa stoja autá na červenú. Žiadne záhradky, žiadne terasky. Podobne ako všade v Južnej Amerike, pollitrové pivo sa rozlieva do decových pohárikov a delí sa. Žiadne také, že ja mám svoje, a to si pijem. V Brazílií mám svoje, ale musí sa niečo ujsť aj ostatným. Našťastia obsluha je veľmi promptná a hneď ako sa pivo vyberie z chladiaceho boxu, tak je na stole ďalšie, takže o pivo nie je núdza.

Je veľmi ťažké povedať, ktoré mesto je lepšie – či Sao Paolo alebo Rio. Rio je určite viac turistické a má veľkú mestkú pláž, čo ho robí atraktívnejšie, ale zas v Sao Paole funguje celkom veľký kultúrny underground, množstvo barov a klubov, koncertov rôznych žánrov, malých galérií a tak. Proste skutočne taký New York Južnej Ameriky. Možno menej špinavý, ale rovnako zapchatý. Doprava je všeobecne problém v Brazílií, ale v SP je veľmi dobrý systém metra, ktorým sa dá dostať všade a cesta stojí menej ako 1 € (priznám sa, že systém autobusov som nepochytil, aj keď mi vysvetľovali, že je veľmi jednoduchý, pretože každá štvrť má svoju farbu a keď si človek nepamätá číslo, tak stačí farba a dostanem sa kam treba, ale aj tak som ostal verný metru)

A čo sa týka bezpečnosti, tak je SP bezpečnejšie ako Rio, práve kvôli tomu, že tu nie je až tak veľa turistov. Aj keď nám sprievodkyňa hovorila, že do Batmanovej uličky by sme v noci radšej nemali chodiť a verím, že by to ani nikoho nenapadlo, keď ju videl za dňa.

Proste záleží na preferenciách každého cestovateľa. Ale čo môžem určite povedať, že Brazílčania sú veľmi priateľskí ľudia plní energie, veľmi zvedaví na zahraničných návštevníkov a napriek tomu, že asi 95% z nich nevie po anglicky alebo španielsky, stále sa snažia komunikovať a dozvedať sa nové a nové info, čo mi veľmi imponovalo, aj keď komunikácia bola niekedy dosť náročná. Ja som rozprával po španielsky, oni po portugalsky a ja som im prd rozumel. Ale verím, že to nebola moja posledná návšteva a nabudúce okrem Ria a Sao Paola navštívim aj ďalšie regióny.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?