Malajzia na sklonku dažďovej sezóny

Autor: Peter Badac | 20.12.2015 o 15:01 | (upravené 20.12.2015 o 16:48) Karma článku: 5,37 | Prečítané:  1752x

Malajzia bola druhou ázijskou krajinou, ktorú som navštívil a prišiel som sem hlavne kvôli úžasným miestam na potápanie a samozrejme jedlu, ktoré kombinuje všetky chute Ázie.

Cestovať zo Singapuru do Malajzie sa dá buď lietadlom alebo autobusom. Autobus prechádza cez jediný hraničný priechod do mesta Johor Bahru. Už na autobusovej stanici bolo poznať, že sa človek ocitol v inej krajine. Z uhladeného (teda aspoň na prvý pohľad) Singapuru som sa zrazu ocitol na mieste, ktoré okrem zastávky autobusov slúžilo aj ako tržnica, autosalón, vývarovňa a predajňa odevov. Všetko spolu, ale ďaleko od vizuálu singapurských obchoďákov. Druhou zmenou, ktorá sa nedala nevšimnúť bol vysoký výskyt žien, ktoré mali zahalené vlasy aj oči. Očividne tu svoju vieru berú vážne.

Autobus do Mersingu, odkiaľ som chcel ísť na ostrov Tioman, meškal, čo mi spolu s dažďom na nálade nepridalo. Tak som si sadol do miestnej kaviarne, že počkám. Prišiel čašník, že čo si dám, a tak som ukázal na nápoj, ktorý pil pán vedľa. Čašník sa spýtal, že či chcem čaj. To som ostal úplne prekvapený, že to hnedo-oranžové mlieko, ktoré pije, nazývajú čaj. Akože chuťovo to s čajom, ako ho poznáme u nás, nemalo veľmi spoločného, ale bolo to vynikajúce a s týmto nápojom som sa stretol ešte niekoľkokrát.

Vzdialenosti v kontinentálnej Malajzii nie sú veľké a cesta autobusom väčšinou ubieha veľmi rýchlo, ak sa nestane nejaká nepredvídateľná udalosť. A je aj pomerne lacná. Bohužiaľ trajekt na ostrov chodí iba raz denne, takže som musel stráviť noc v Mersingu. Našiel som si hostel, kde okrem majiteľa nikto nebol. Pravdepodobne kvôli tomu, že vo východnej časti Malajzie sezóna končí v októbri a od novembra začína obdobie dažďov, takže všetci turisti mieria na západ krajiny. To ma predsa neodradí. Snažil som sa ale zistiť, či je otvorené na ostrove nejaké divecentrum, pretože inak by sa mi tam veľmi neoplatilo ísť. A vraj je otvorené jedno centrum, v jednej dedinke, takže bolo rozhodnuté.

Ostrov na mňa pôsobil ako z hororového filmu. Pretože nebola sezóna tak na ňom bolo len niekoľko turistov a miestni. Veľmi veľa ubytovacích zariadení, v sezóne si ich vraj treba rezervovať niekoľko týždňov vopred, lebo nestíhajú zvládať nápor turistov, ale to nebol prípad, keď som prišiel. Práve naopak. Miestni sa bili o každého turistu, ktorý prišiel, a to sme trajektom prišli asi štyria. Jeden pár si hneď uchmatol jeden týpek na zvláštnej sajdkáre a ja som si povedal, že sa prejdem po dedine a porozhliadam sa po divecentre a nejakom ubytovaní. Výhodou bolo, že ceny klesli asi tak o polovicu a ubytovacie možnosti sa rôznili, ale bolo pomerne z čoho vyberať.

To že som prišiel mimo sezóny nemalo len svoje výhody. Jednak potápanie sa nerobilo úplne každý deň, takže som musel počkať, ale aj spektrum aktivít, ktoré sa dali na ostrove robiť, alebo počet reštaurácií, kde sa dalo prestravovať bol značne obmedzený. Spýtal som sa miestnych na nejaké tipy a odporučili mi pláž v zátoke opíc, kam viedla cesta asi cez 4 údolia (ktoré bolo treba vyšľapať hore a dole), čo trvalo asi 2 hodiny. Unavený a spotený som sa tešil na najkrajšiu pláž na ostrove, teda aspoň podľa slov miestnych. Videl som sa ako sa hádžem do vĺn, ktoré zo mňa zmyjú pot, ale na moje prekvapenie na pláži bolo len bahno a more vzdialené asi 300 m a aj tam malo výšku len asi 50 cm. Bol odliv. Mohol som pár hodín počkať, ale vracal by som sa po tme a ani som už nemal vodu, takže som to bral ako dobrú štvorhodinovú túru. A pot nakoniec zo mňa zmyl dážď, lebo začalo pršať. Samozrejme, zákon schválnosti, keď som sa vrátil späť nastal príliv a vody bolo habadej všade. Možno aj preto, že celkom pršalo. A pršalo celú noc až do rána. Niekedy som sa v noci zobudil, lebo som mal pocit, že môj bungalov dážď zdemoluje. Asi nikdy som nezažil tak silný a vytrvalý dážď, trval až do rána. 

Trocha som sa bál, že moje potápanie bude ohrozené, ale dážď vlastne pri potápaní nevadí. Veľmi som sa tešil. Išli sme sa potápať ku vraku lode do hĺbky 30 metrov, na čo moja licencia síce nestačí, ale keď si človek priplatí, tak to už s malým školením šlo. Druhý ponor bol ku koralovému útesu, kde som videl rôzne druhy rýb, ktoré v Karibiku nie sú. Najviac ma zaujala stone fish, ktorá odpočívala na vraku lodi a bola úplne zaprášená, vážne ju skoro nebolo vidno. Avšak keď sa jej človek nedajbože dotkne, tak vypustí prudký jed, ktorý ťa síce nezabije, ale miesto opuchne a vraj je tá bolesť cítiť ešte tak pol roka potom.

Po dvoch upršaných dňoch na Tiomane som sa rozhodol, že predsalen na západe krajiny bude asi lepšia a väčšia zábava, tak som sa vybral do Melaky. Melaka je miesto, kde je veľká čínska komunita a je to tiež pamiatková rezervácia UNESCO. Zaujímavé je kombinácia rôznych štýlov, pomerne zachovalá čínska štvrť v kontraste s holandskými koloniálnymi stavbami a veterným mlynom až po modernú malajskú architektúru, ktorej symbolom je veľká bytovka s obchodným domom a nedostavanou jednokoľajkou.

V čínskej štvrti sa vždy poobede asi 3 ulice premenia na veľké trhovisko, kde sa predáva úplne všetko. Od oblečenia a suvenírov až po jedlo a pitie, čo je samozrejme najväčšie lákadlo.

Okrem klasických malajských jedál, ku ktorým sa dosanem neskôr, tu človek nájde aj čínske jedlá ako dim sum alebo morské plody na rôzne spôsoby, tiež klasické thajské jedlá. Osobne medzi jedlami juhovýchodnej Ázie nevidím až taký veľký rozdiel, proste sú to buď rezance alebo ryža, všetko pomerne štipľavé, ale fajnšmekri by to určite rozoznali. Výhodou bolo, že každý deň som mohol skúšať niečo nové – keď nie čínu, tak indiu, keď nie indiu tak thajsko.

V Melake okrem čínskej štvrte človek nenájde už asi nič tak zaujímavé, ale celkovo atmosféra mesta je veľmi príjemná. Množstvo tržníc a obchodov, dobrého jedla. Veľa času som v Melake strávil s argentínskym párom, ktorý som tu stretol, čo ma bavilo, lebo boli veľmi milí a mohol som si precvičiť svoju španielčinu (aj keď s argentíncami, no). Čo mi pripomenulo akou výhodou je, keď pri cestovaní rozpráva človek miestnou rečou, lebo všetko ide hneď ľahšie. V Malajzii síce rozprávajú po anglicky, ale majú naučené svoje frázy a za ne už nejdú, aj keď sa tvária, že rozumejú, ale vlastne nerozumejú.

Z Melaky som sa vydal na ostrov Penang, do mesta Georgetown, ktoré je známe ako kulinárska destinácia. Aj všetci Malajci majú tento región zafixovaný ako ten, kde najlepšie varia. Cesta autobusom ušla rýchlo, nejakých 8 hodín s prestupom v Kuala Lumpur predsa nie je až tak veľa. Na ostrov sa dá dostať autobusom priamo, ale spojov nie je až tak veľa a zvyčajne sú drahšie ako keď sa ide do mesta Butterworth a odtiaľ sa potom vezieš kompou za v prepočte asi 20 centov.

Georgetown je tiež pamiatková rezervácia UNESCO. Vlastne sa tu nič také špeciálne nechádza, ale staré mesto plné malých domčekov a uličiek a pouličných trhov má svoju atmosféru. V meste sa nachádza rozsiahla čínska štvrť s pouličnými trhmi, najmä s jedlom. A tiež indická štvrť vychýrená pre svoje pochúťky. Akože asi aj nejaké pamiatky by sa tu našli, najmä budhistické chrámy, ale ja som navštívil len jednu, pretože nebolo toľko času. Bola to modrá vila (ktorá sa tak nazýva, lebo ju filmový štáb v 1993 premaľoval celú na modro), ktorú dal postaviť bohatý číňan, priekopník kapitalizmu (niečo ako Baťa) a reflektuje koloniálnu architektúru s čínskymi prvkami začiatku 20. storočia.

Nie že by som bol v Georgetowne tak krátko, ale väčšinu času som strávil jedením a trávením. Pouličným špecialitám sa skutočne nedalo odolať.

V Malajzii premávajú okrem autobusov aj vlaky po dvoch hlavných tratiach. Chcel som sa z Butterworthu do Kuala Lumpur jedným odviesť, ale asi 2 hodiny pred odchodom bol kompletne vypredaný a miesta na stojáka nepredávaju. To mi bolo ľúto, lebo jazda vlakom v Malajzii mohla byť zážitok, ale neostávalo mi nič iné ako ísť do Kuala Lumpur autobusom, čo trvalo porovnateľne dlho, teda keby autobus nerobil milión pauzičiek na cikanie, jedenie a modlenie.

Kuala Lumpur je veľké mesto a aby som získal lepší prehľad, čo sa oplatí vidieť a kam ísť, zašiel som na najvyššie miesto v meste. Mnohých asi prekvapí, že to nie sú svetoznáme Petronas Tower (pre informáciu, Petronas je veľký spracovateľ ropy a benzínu v Malajzii, niečo ako náš Slovnaft), ale televízna veža KL Tower.

Za pozornosť určite stojí aj centrálne trhovisko, ktoré funguje od roku 1888 a priľahlá čínska štvrť. Číňanov žije v Malajzii pomerne dosť a neprehliadnuteľná je aj Indická komunita. Vo svojich štvrtiach udržujú stále celkom svoje zvyky, a preto má človek pocit, že sa presunul z Malajzie do Číny alebo Indie.

V Kuala Lumpur ma osobne zaujali dve miesta – Námestie nezávislosti, ktoré oslavuje nezávislosť Malajzie od Veľkej Británie v roku 1957, kde sa nachádza jeden z najvyšší vlajkových stĺpov na svete. Druhým miesto bola Národná mešita, ktorá patrí medzi najväčšie v Malajzii a je skutočne zaujímavá po architektonickej stránke. Bohužiaľ do vnútra som sa nedostal, lebo som prišiel v čase popoludnajšej modlitby a okrem toho som mal krátke nohavice v ktorých by ma dnu aj tak nepustili. Ale zas bez nich by som sa v Kuala Lumpur a 33 stupňoch asi uvaril.

Inak to oblečenie je zaujímavá otázka, veľmi som nad tým uvažoval. V Malajzii skutočne neuvidíte žiadneho muža v krátkych nohaviciach a ženu v krátkej, rozumej nie nad členky, sukni. Každý, kto má sukňu alebo krátke nohavice, je s najväčšou pravedpodobnosťou turista. Akože nikdy som sa nestretol s tým, že by ma niekto napadol, lebo sa obliekam inak, ale je pravda, že v tejto krajine to dosť vyčnievalo. Mal som pocit, že vrámci cestovania by sa mal človek trocha adaptovať na miestne zvyky a neprovokovať svojim zovňajškom, aj keď druhou otázkou je, kde končí osobná sloboda. Takým najväčším prípadom, kedy som si to uvedomil boli americké a európske turistiky, ktoré mali riflové kraťasy, rozumej ledva im zakryli zadok, a tielko, rozumej ledva im zakryli prsia, a žabky, a potom mieste ženy ktoré mali dlhé sukne po členky, dlhé rukávy a zakryté vlasy.

S pár miestnymi som sa o tom bavil, že či im nevadí, že turistiky chodia takto a prečo ich ženy tak chodiť nemôžu a záver bol, že ich ženy tak chodiť nemôžu, lebo by to mužov sexuálne provokovalo a zvádzalo na hriešne myšlienky (aký alibizmus). Ale zas na druhú stranu si skoro o všetkých turistkách mysleli, že sú to ľahké ženy a nezasluhujú si rešpekt. Ja som si to nemyslel, ale zas úprimne mi tiež prišlo, že možno treba trocha rešpektovať miestnu kultúru a aj keď je teplo, tak by sa to asi dalo zvládnuť v sukni po kolená alebo tričku s krátkym rukávom. Ale teda nechcem kritizovať, skôr len poukázať na to, že oblečenie pre turistu môže byť niekedy problém, najmä v oblastiach, kde nie sú na turistov zvyknutí. Tak toľko drobné odbočenie.

Neopomenuteľné miesto v blízkosti Kuala Lumpur je Batu Caves, čo je vlastne jaskyňa v ktorej je vybudovaný chrám, ku ktorému vedie asi 270 schodov a pri ktorých stojí 42 metrová socha niekoho dôležitého asi. Zároveň okrem rozvičky a náboženského precitnutia človek môže vidieť množstvo zvierat a vtákov, a tiež opice, ktoré sú veľmi priateľské, ale tiež veľmi dobré zlodejky.

Môj hostiteľ Reyz ma po práci zobral ešte na prehliadku Kuala Lumpur na motorke, čoho som sa už po skúsenosti z Mexika veľmi nebál, ale aj tak doprava v Kuala Lumpur je šialená. A všetci jazdia vľavo, čo ma neustále miatlo. Reyz mi hovoril, že mesto má snahu dostať ľudí do verejnej dopravy, aby ubudlo áut v uliciach, ale budovanie siete vlakov a jednokoľajiek nejde tak rýchlo. A vlastne sa ani nečudujem prečo ľudia nimi nechcú jazdiť – už teraz sú na hranici svojich možností, v špičkách preplnené a tak.

Reyz ma zobral do svojej obľúbenej reštaurácie, Penang Corner, čo svedčí o tom, že aj miestni skutočne milujú jedlo z Penangu

No a keď už som pri jedle, neodpustím si kulinárske okienko. Niektoré jedlá nevyzerajú asi tak dobre ako chutia, napríklad cendol, a niektoré naopak možno vyzerajú lepšie ako chutia. A najlepšie chutia jedlá priamo z ulice, s čím môžu mať niektorí ľudia problém, ale osobne som nemal žiadne zdravotné problémy a keď ho jedia aj miestni, tak mi prišlo, že na tom nemôže byť nič až tak zlé. Ale je pravda, že kamarátka mi povedala, že v Indonézií je to s hygienou o dosť horšie, že Malajzia patrí medzi tie čistejšie krajiny. 

Tak tu je pár obrázkov pre inšpiráciu.

Keďže letisko sa od Kuala Lumpur nachádza asi hodinu cesty vlakom, mal som čas rozmýšľať, či sa mi v Malajzii vlastne páčilo alebo veľmi nie. Je to ťažké posúdiť, pretože v Ázií som bol len v Singapure a vraj Malajzia je jedna z tých rozvinutejších a čitejších krajín v regióne. Na druhú stranu jazyková bariéra a kultúrne rozdiely (najmä neprítomnosť alkoholu:) mi nedovolili si užiť výlet tak, ako v Mexiku alebo Kolumbii. Tak neviem, asi by som mal dať Malajzii a Ázií druhú šancu...

PS: Ešte chcem poďakovať mojej kamarátke Janke, ktorá mi dala nejaké tipy na miesta, ktoré sa v Malajzii oplatí vidieť a tiež na jedlá a miesta, ktoré sa oplatí skúsiť, začo som sa jej po návrate pekne odvďačil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?