Zopár rád ako cestovať v Guatemale

Autor: Peter Badac | 15.8.2015 o 5:44 | Karma článku: 8,03 | Prečítané:  2600x

Po návrate z Roatánu, kde som sa naučil potápať, som sa rozhodol ísť do mesta Flores v Guatemale, kam išiel priamy spoj z Belize City. 

Pán, asi majiteľ spoločnosti, nás inštruoval (pravdepodobne, aby sme sa cítili bezpečne), že autobus je najmodernejší v Belize (predpokladám, že to bol nejaký starý vyradený nemecký autobus), že po ceste po diaľnici nikde nezastaví, a preto máme využiť toaletu teraz, kým stojíme, lebo potom bude až na hranici. A že lepšie použiť tú belizskú, lebo že za guatemalskú neručí. A že colnica bude vlastne našou jedinou zastávkou na ceste do Flores. No realita bola celkom iná...

Vodič si očividne robil ešte nejaké svoje kšetfty a po ceste zastavil tu a tam niečo vyzdvihnúť, na hraniciach k nám do autobusu pribudlo niekoľko ľudí a krabíc, ktoré sme viezli do Flores a ako mi neskôr povedal švédsko-norsky pár, ktorý sedel priamo za ním, vodič so svojim „náborárom“ nemali problém šoférovať a pozerať porno. Tak ešteže som sedel vzadu pri krabiciach.

Flores je také malebné mestečko na ostrove na severe Guatemaly. Zvyčajne tu všetci chvíľu pobudnú, aby sa pripravili na dlhšie výlety do džungle alebo na mayské ruiny do Tikalu. Ľudia tu žili celkom dávno, pravdepodobne v rokoch pred Kristom, ale jeho rozmach bol od roku 200 do roku 800. Potom ho obyvatelia opustili z neznámych príčin a objavili ho až v roku 1853 ako kopu kameňov zarastenú stromami uprostred džungle a po dôkladnejšom skúmaní objavili celé mesto. Okrem najvyššej doposiaľ nájdenej pyramídy sa tam dá príjemne poprechádzať v dažďovom pralese, kde žijú opice, moriaky, rôzne vtáky a iná háveď.

Z Flores som zamieril do Semuc Champey, ktoré leží uprostred ničoho, bez elektriny a žiadného mestského života a dopravy. Už cesta tam bola zážitok, pretože z dediny, kam nás doviezol autobus sme museli prestúpiť na nákladiak, ktorý nás potom ešte 40 minút viezol na miesto určenia. Počas cesty tam sme stretli nákladiak, ktorý išiel oproti a na ňom sa viezla Barbora, sestra mojej spolužiačky z gympla. Stačil som na ňu len zavolať, ale keďže sme išli v protismere, tak sme viac toho nestihli. Zvyšok cesty mi vŕtalo v hlave, či to bola ona a čo v Guatemale robila, ale ktohovie.

Zato v autobuse som stretol prvého krajana, Čecha Jana, ktorý teda žije v USA a v Guatemale bol na výlete so svojou priateľkou. Ja narozdiel od takých Nemcov (ktorých je tu skutočne veľa) sa nevyhýbam krajanom, asi najmä kvôli tomu, že ich tu nie je tak veľa a je to vždy príjemné spestrenie stretnúť niekoho, kto rozpráva po našom.

Jedným z naj zážitkov zo Semucu bol caving, teda prebádanie zaplavenej jaskyne. Dostali sme sviečku, aby sme niečo videli a vrhli sme sa do jaskyne. Sem-tam bola voda poriadne hlboká, takže bolo treba plávať, čo bola celkom zábava. Popri tom nemôžeš zhasnúť svoju sviečku, pretože potom by si nič nevidel. Celkom sme sa odtrhli od našej skupiny a traja sme objavovali na vlastnú päsť a v zápale objavovania sme si nevšimli jedno lano, ktoré znamenalo koniec túry a zákaz vstupu. Keby nebolo našich kolegov, ktorí za nami poslali sprievodcu, asi by sme tam blúdili doteraz, pretože sprievodca povedal, že jaskyňa pokračuje potom ešte asi 4 hodiny, na čo by nám naša sviečka nevystačila. Okrem toho bolo v jaskyni množstvo hlbokých jám, do ktorých sa z výšky dalo skákať, a tiež tobogánov a rôznych priesmykov. Super zábava, vrelo doporučujem.

Po Semuc Chapey som zamieril spoločne so švédsko-nórskym párom, s ktorými som cestoval už z Belize do ďalšej turistickej destinácie Antigua. To bolo pôvodné hlavné mesto Guatemaly, ale po zemetrasení v roku 1773 bolo vcelku zdevastované, a tak sa rozhodli postaviť si nové neďaleko.

Mesto je veľmi turistické, všetko pekne upravené a vyčistené, nepôsobilo veľmi miestne guatemalsky. Architektúrou mi dosť pripomínalo San Cristobal v Mexiku a ako som neskôr zistil, všetky koloniálne mestá v latinskej Amerike sa na seba veľmi podobajú. Čo sa mi však ani vo sne nesnívalo bolo, že sa stretnem s človekom z Považskej Bystrice v Antigue na námestí. Ako som spomínal, videl som tú spolužiačku z gymnázia, ktorej som potom napísal, či náhodou nie je v Guatemale a zhodou okolností bola posledný deň v Antigue, nadruhý deň odchádzala do Európy. Tak sme zašli aspoň na pivo, bolo to príjemné spestrenie inak dosť turistickej Antigui.

Antigua je obkolesená 3 sopkami a túry na tieto hlavným lákadlom pre turistov. Je tu možnosť jednodenného výletu na sopku Pacaya (2 550 m), čo zaberie asi 3 hodiny na výstúp alebo náročnejšia túra na sopku Acatenango (3 976 m, tretia najvyššia v Guatemale) odkiaľ je vidno aktívny vulkán Fuego (3 763 m). V Guatemale je 29 sopiek a z toho 3 sú stále aktívne.

My sme sa rozhodli pre tú náročnejšiu samozrejme. Auto nás vyviezlo do výšky 2 000 m odkiaľ sme šlapali spolu s našimi batohmi hore, pretože na sopke budeme stanovať. Takže sme si museli zobrať stany, spacáky, jedlo a aj oblečenie lebo vo výške 3 600 m asi nebude také teplo ako dole. Už na začiatku som tušil, že to nebude také jednoduché ako sa zdá. Zo začiatku sme mali všetci celkom dobré tempo, ale postupom času mi začal dochádzať vzduch a každý krok som potreboval asi 15 minútovú prestávku, čo ostatní nemali. No bol to celkom záhul, vystúpiť z 2 000 m na 3 600 m, kde sme zložili stan. Ale boli sme v norme, malo to trvať tak 5-6 hodín a trvalo to, 5 a pol pre nás. Stihli sme ešte západ slnka.

Stan sme rozložili v kempe na 3 600 m a ostatných 300 metrov na vrchol sme mali vyšlapať ráno bez batohov, vidieť východ slnka, a potom zísť dolu, zbaliť sa a o 11:00 nás naberie auto späť do dediny. Ja som teda skoro umrel od zimy, a to som mal na sebe všetky svoje zimné veci a v noci som skoro nespal, takže som ranný výstup nezažil, ale vlastne som o nič až také neprišiel, pretože výhľad na sopku bol krásny aj z kempu, len som si ušetril sily a 2 hodiny terigania sa na vrchol. A určite by som ostatných spomaľoval. Cesta dole bola trocha jednoduchšia ako hore, predsalen batohy boli prázdnejšie, ale že by to bolo úplne jednoduché by som nepovedal. Teraz ma zradila obuv a vďaka mojim otlakom som nestíhal. Ostatní boli opäť rýchlejší, ale nakoniec som bol v norme a auto o 11 sme stihli. Výstup bol zážitok, hlavne som nečakal ten kyslíkový nedostatok a nohy ma boleli ešte aspoň 5 dní.

Čo je veľká nevýhoda cestovania v Guatemale (možno si mnohí myslia, že bezpečnosť, ale o tom až za chvíľu ) je neexistujúca alebo veľmi chabá infraštruktúra. Prejsť 200 km môže trvať aj 9 hodín. Na druhú stranu človek strávi veľa času v autobuse odkiaľ toho veľa vidno a príroda tu je skutočne krásna, a tiež má možnosť sa baviť a stretnúť s miestnymi.

V Guatemale práve prebiehala predvolebná kampaň a keby chcel niekto vidieť ako vyzerá skutočný vizuálny smog, mal by prísť sem na návštevu. Okrem plagátov sú vo farbách politických strán pomaľované aj domy popri ceste do najväčšieho zapadákova, krajnice ciest, kamene popri cestách, stĺpy a všetko, kam sa dá natrieť farba.

Čo sa týka tej bezpečnosti, to sa veľmi zlepšilo oproti minulosti. Všade stretneš policajta, časté sú kontroly na cestách aj v turistických destináciách. A vlastne som ani nepočul nejakú zásadnejšiu historku z Guatemaly až na drobné krádeže v hosteloch a autobusoch, ktoré sa však môžu prihodiť aj u nás.

Guatemalčania sú však veľmi príjemní ľudia. Veľmi priateľskí a pohostinní. Aj keď väčšinová spoločnosť je dosť konzervatívna. Možno aj preto, že väčšinu obyvateľstva tvoria pôvodný mayskí obyvatelia a ich miešanci, ktorí sú veľmi nábožensky založení. Nie úplne kresťania, ale hlavne kresťania s malým vplyvom pôvodných mayských náboženstiev. Asi to bude iné v meste a na vidieku, ale na vidieku som nevidel žiadnu ženu, ktorá by nemala sukňu a dlhé vlasy. Proste je to pre ne neprijateľné. A postavenie žien v miestnej spoločnosti tiež nie je úplne rovnocenné, čo ilustruje vtip majiteľa hostelu, kde sme bývali. Pýtal sa nemeckého páru, čo si dajú na večer. Chalan sa obrátil na svoju frajerku, aby sa jej spýtal, načo mu majiteľ hovorí: “Načo sa jej pýtaš, je to žena, jej názor nie je dôležitý.” Ich úlohou je hlavne byť matkou, o čom svedčí aj množstvo mladých dievčat s deťmi, niektoré podľa mňa mohli mať tak 15. Na druhú stranu aj muži rešpektujú nejaké pravidla, nikdy som napríklad nevidel miestnych mužov v krátkych nohaviciach. Aj keď bolo pomerne teplo. Ale na to, či to je tiež nejaký miestny zvyk, som sa nikoho nespýtal.

Všeobecne som mal ale pocit, že Guatemalčania sú takí nejakí spokojnejší a šťastnejší ako my. Teda všetko poznajú z televízie a z telenoviel a určite by tiež chceli domy a automatické práčky, ale po chvíli hovoru z nich vypadne, že by ju ani nemali kam pripojiť a míňala by veľa vody, pranie na rieke je rýchlejšie a lacnejšie. Možno to mysleli ako vtip, ale skutočne na mna pôsobili viac pokojne, žiadny stres a hlane sa veľmi nesťažovali. Alebo som im možno úplne nerozumel, pretože pre väčšinu obyvateľov Guatemaly nie je španielčina prvý jazyk. Rozprávajú pôvodnými mayskými jazykmi, ktorých je to vyše 20 rôznych a ani medzi jednotlivými kmeňmi si nerozumejú.

Proste užívajú si život taký aký je, a nenaháňajú sa stále za niečím, čo pravdepodobne nikdy nedosiahnú. Trocha to na mňa zapôsobilo a vlastne som si uvedomil, že aké mám šťastie, že som sa narodil tam, kde som sa narodil a že by som mal byť vďačnejší, že mám také možnosti, aké mám. Nie, že by som bol múdrejší alebo lepší človek ako oni, to vonkoncom nie, len tie možnosti, ktoré máme k dispozícií nám umožňujú robiť veci o ktorých oni len snívajú, napríklad cestovať, ale aj študovať.

A za zmienku stojí aj množstvo túlavých psov, ktoré sa síce tvária úboho, ale sú niekedy riadne prefíkané. Neváhajú skočiť po jedle na stole a schmatnúť si kurča pre seba. Takže na to tiež pozor.

Poslednou zastávkou v Guatemale bol San Pedro pri jazere Atitlán, kam sa chodia všetci učiť španielčinu, pretože je to lacnejšie ako inde. Je to také párty mestečko plné hostelov a hotelov a nájdeš tu hlavne batôžkárov. Ja by som ho nazval možno malým Jeruzalemom, pretože je tu množstvo izraelčanov a polovica nápisov všade bola v hebrejčine.

Cesta autobusom do San Pedra bola otrasná, ostatne skoro ako všetky ostatné cesty niekam, ale minimálne začali robiť novú betónovú cestu, tak možno v budúcnosti ju aj niekedy dokončia. Cesta zo San Pedra však bola úžasná. Aby som stihol môj spôj do Mexika, musel som ísť rannou loďkou o 6:00 pri východe slnka po jazere do ďalšieho mesta, a to bol neopísateľný zážitok. Vlastne najlepší z toho dňa, lebo cesta z Guatemaly bola dlhá a plná nepríjemných zážitkov ako šialená doprava a blokády ciest poľnohospodármi, ktorí takto prostestovali proti zvýšeniu cien kukurice. U nás by ich asi vodiči obišli po inej ceste, ale v Guatemale je len jedna cesta všade, čo blokátori dobre vedia a využívajú. Takéto protesty sú tu v poslednej dobe vraj celkom bežné, tak 2-3x do týždňa, tak je možno dobré sa pred cestou informovať, že ako to vyzerá.

Je škoda, že po tak príjemnom čase strávenom v Guatemale vo mne zostali tieto posledné negatívne zážitky, ale nejdem sa o nich rozpisovať, lebo cestovanie je krásne a niekedy sa samozrejme prihodia aj zlé veci, ale zvyčajne je všetko dobré. A ešte tých pár rád, ako som sľúbil v názve (snažil som sa byť trocha viac vnucujúci, som zvedavý, či to prinesie vyššiu čítanosť) Niečo som už spomenul, ako pozor na psov a tak, ale tak tu je taký sumár:

1. Nesledovať premávku! Inak ťa porazí od strachu.

V Guatemale vedia šoférovať, majú také svojské pravidlá a ja sa na ne nemôžem pozerať. Nemôžem sa pozerať ako idú šialene rýchlo po tých štrkových cestách, ako predbiehajú do zákrut, ako prebiehajú cez spomaľovací prah, ako vyhadzujú všetky odpadky von oknom a tak. Normálny človek by tu mal asi problém, ale oni to vedia a treba im v tomto dôverovať. A je pravda, že za celý čas som tu nevidel žiadnu nehodu.

2. Nič neplánovať, pretože plány sa tu veľmi rýchlo môžu zmeniť!

Infraštruktúra tu veľmi nefunguje. Ak sa máš niekam dostaviť v deň a hodinu, je lepšie tam prísť o deň vopred. Pre istotu. Pretože inak sa ti môže stať, že aj napriek tomu, že teoreticky by si to mal stihnúť príde od cesty blokáda, odstávka kompy, obchádzka alebo porucha vozidla. V Guatemale sa môže prihodiť všeličo a presnosť sa tu veľmi nenosí.

3. Dávať si pozor na osobné veci v autobuse a necestovať na streche autobusu, keď to nevieš!

Toto pravidlo platí asi všade, že si treba dávať pozor na osobné veci, ale v Guatemale sú vreckári šikovnejší, tak aby si potom neľutoval. Alebo obľúbené je kradnutie vecí z poličky v autobuse. A keďže tu neexistuje veľa pravidiel, tak sa v preplnených autobusoch môžeš viesť na rebríku alebo na streche, ale radím to neskúšať, ak to nevieš, pretože jedným z najčastejších úmrtí turistov je práve pád zo strechy autobusu. A myslím, že už by ťa tam teraz vodič ani nepustil.

4. Treba hľadať viacero cenových ponúk!

Veľakrát sa nám stalo, že za rovnaký výlet sme zaplatili každý inú sumu. Treba hľadať a overovať viacero cien, neskočiť hneď po prvej ponuke, ktorá síce môže byť výhodná, ale ostatné môžu byť ešte výhodnejšie. Príklad - trip na sopku nás stál asi 40 USD, ale boli takí, ktorí zaň zaplatili 80 USD a rozdiel nebol vlastne žiadny.

5. Izrealčania!

Toto nie je žiaden diskriminujúci bod, je to len moja zlá skúsenosť s cestovateľmi z Izraela. Tí si často po vojenskej službe (22-23 rokov) berú rok voľno a cestujú a jednou z obľúbených destinácií je práve južná a stredná Amerika. Cestujú v skupinách, rôzne veľkých a mám pocit, že sa chcú hlavne spolu zabávať a užívať nové zážitky. Väčšinou sa nesocializujú s ostatnými, a tiež sa nesnažia poznať lokálnu kultúru. Problém je v tom, že sú veľmi neohľaduplní voči ostatným, takže ostať v hosteli, kde je kopec izraelcov, ktorí žúrujú do rána napriek tomu, že ty ráno vstávaš a potrebuješ sa vyspať nie je najlepší zážitok. Alebo cesta autobusom, kde s ak šoférovi správajú ako k sluhovi, ktorý má plniť všetky ich želania bez slovička vďaky, čo zas v španiečine nie je až tak komplikované. Takže moja rada, radšej sa im vyhnúť.

6. Skontrolovať si bezpečnostnú situáciu!

Ako som spomínal, bezpečnosť sa zlepšila, ale aj tak, ak cestuješ na vlastnú päsť treba si skontrolovať na webe, či je daná lokalita bezpečná a na túry radšej chodiť s miestnym sprievodcom, ktorý prostredie pozná. Primárnym cieľom nie sú turisti, ale keď sú v zlom čase na zlom mieste…

Tak toľko moja Guatemala a hor sa ďalej...

 

UPOZORNENIE: Tento blog môže obsahovať nepresné a zavádzajúce informácie, Keďže píšem blog a nie cestovného sprievodcu alebo článok do Wikipedie, verím, že si to môžem dovoliť, keďže mojim hlavným cieľom je priblížiť atmosféru a moje zážitky a možno trochu navnadiť na návštevu.

UPOZORNENIE 2: V blogu sa môžu vyskytovať pravopisné chyby a nespisovné slová. Jednak to súvisí so štýlom, ktorým sa snažím môj blog písať, druhak text neprechádza korekciou. Preto verím, že mi pochybenia budú odpustené.

UPOZORNENIE 3: Článok môže obsahovať umiestnené produkty, napríklad promo na vynikajúci slovenský animovaný film Nina.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?