reklama

Viva Mexiko

Po dlhšej odmlke som sa dostal k tomu napísať ďalší blog z mojich ciest, tentokrát moje dojmy z Mexika. Síce som vynechal nejaké ďalšie výlety ako road trip po USA alebo návštevu Portorika, ale k tým sa možno ešte niekedy vrátim.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Mexiko alebo Spojené štáty mexické so Spojenými štátmi americkými okrem severnej hranice nemá veľa spoločného. Oba sú federáciami, ale to je asi všetko, čo ich spája. Dokonca ani mexické jedlo v USA nie je rovnaké ako v Mexiku, napriek tomu, že ho pripravujú rodení Mexičania. Proste chute Američanov sú iné. A také burito by ste v Mexiku hľadali márne, aj keď v USA ho považujú za mexické národné jedlo. V Mexiku ho volajú texmex, čo je zmes mexického jedla podľa chuti Američanov.

Mexičania sú, podobne ako Američania, pyšní na svoju kultúru, aj keď si svoj kultúrny odkaz často nevážia. Ten je výrazne starší ako ten americký, siaha až pred náš letopočet do čias starých kultúr ako Teotihuacan, Mayovia a neskôr Aztékovia. Španieli sem importovali kresťanstvo, ktoré je stále majoritným náboženstvom aj pri pôvodných obyvateľov na juhu Mexika s mayskými koreňmi. Pôvodne som si myslel, že Mexiko bude podobne katolícka krajina ako ostatné krajiny v Južnej Amerike, ale veľmi to tu s tou vierou nepreháňajú. Najmä mladí ľudia sú dosť bezbožní, do kostola nechodia a dokonca sa ani nemodlia. Zato tí, čo do kostola chodia, to prežívajú s omnoho väčším zainteresovaním ako ľudia u nás. Na omši sa veľa spieva, skoro by som povedal až tancuje, veľa sa rozpráva o Bohu a dokonca aj všetko svieti a je krásne vyzdobené. Tí, ktorí boli v Mexiku alebo latinskej Amerike asi majú predstavu, čo myslím pod pojmom krásne vyzdobené, ale oni sú skutočne na to veľmi pyšní.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
O tom, že sú pyšní na svoj kultúrny odkaz svedčí aj táto inštalácia na školskom dvore, ktorá má deťom asi pripomínať starobylé mayské kultúry
O tom, že sú pyšní na svoj kultúrny odkaz svedčí aj táto inštalácia na školskom dvore, ktorá má deťom asi pripomínať starobylé mayské kultúry 
a tu sa menšie deti dokonca môže do starých kultúr vcítiť viac a na ihrisku sa šmyknúť po pyramíde
a tu sa menšie deti dokonca môže do starých kultúr vcítiť viac a na ihrisku sa šmyknúť po pyramíde 

Svoju cestu po Mexiku som začal v známom letovisku Puerto Vallarta. Na svojich cestách som používal hlavne couchsurfing, čo je stránka, kde máš svoj profil a oslovuješ ostatných členov, či by ťa v danom mieste na pár dní neprichýlili. Osobne mi na tom vyhovuje, že človek spozná miestnych ľudí, ktorí mesto veľmi dobre poznajú a vedia mi doporučiť kam ísť a kam nie, a prípadne, keď majú čas, ísť niekam so mnou. Moji hostitelia sú zas radi, že si môžu precvičiť angličtinu a dokonca jeden si chcel precvičiť aj češtinu a veľmi ho sklamalo, keď som mu povedal, že napriek tomu, že žijem v Prahe, tak po česky nerozprávam. Nejako mu to nešlo dohlavy, ako tam môžem byť a nerozprávať po česky...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vrámci svojho tripu som navštívil všelijaké rozmanité domácnosti. Od klasických mexických príbytkov, kde všetci sedia pred ventilátorom, lebo horko sa nedá vydržať až po vily ako z telenovely. Bolo bežné, že v klasických príbytkoch jašterice lozili po stene, načo mi bolo povedané, že to je dobre, aspoň požerú komáre a hmyz. Vo vile z telenovely zas rodina mala dve, no nazývali ich pomocnice, ale u nás by sme ich asi nazvali slúžky, ktoré varili a upratovali a dokonca aj v dome bývali. Nikdy som slúžky naživo nevidel, ale ak by vás zaujímalo, či mali rovnošaty, tak nemali. A varili veľmi dobre. Mne to bolo divné, aby ma obskakovali, tak som sa držal zásady, že kto varil, neumýva riad a aspoň som si pekne po sebe umyl tanier. K hrncom ma už nepustili, lebo vraj to je ich práca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A výhodou couchsurfingu je aj to, že väčšinou je zadarmo, teda vždy je zadarmo, ale osobne sa svojim hostiteľom vždy snažím nejako odvďačiť, prinajmenšom aspoň pozvaním na pivo.

V Puerto Vallarta ma hostil David Limón, ktorého všetci volali Limón, čo je v preklade citrón. Super prezývka. A hneď po prílete ma zobral na bazénovú párty, ktorú poriadali jeho kamaráti, čo mi padlo vhod. A po kúpaní nasledovalo pravá mexická fiesta, kde sa pilo veľa piva (na západnom pobreží nie je tequila až taká populárna) a jedlo tacos na všetky možné spôsoby so všetkými možnými šalátmi a salsami. Príjemný začiatok po pobyte v USA.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po plážach a fiestách v Puerto Vallarta som sa presunul do Mexiko City, čo bolo svojho času najväčšie mesto na svete. Toho som sa desil, pretože všetky veľké mestá v Južnej Amerike boli otrasné. Na moje prekvapenie Mexiko City, alebo DeeFe, ako ho volajú miestni, bolo iné. Býval som vo veľmi peknej štvrti v byte veterinára, ktorý veľa cestoval a tesne pred mojim odchodom do bytu priniesol 5 týždennú opičku od svojho kamaráta, o ktorú sa mal 2 týždne starať, pretože odmietala piť mlieko od svojej mamy. To by ma zaujímalo, prečo sa niekto rozhodne pre takéto domáce zviera, ale malá opička bola super.

Mal som šťastie, že som býval vo veľmi peknej časti mesta. Veľa ľudí, ktorých som stretol, odišlo z Mexiko City preč, pretože boli prepadnutí. Nič vážne, ale keď ťa tretíkrát prepadnú so zbraňou v ruke a zoberú peňaženku a mobil, asi by ma to tiež prestalo baviť. V mojej štvrti sa našťastie také nerobilo a celkom veľa som sa pohyboval pešo, aj v noci. Mexiko je inak celkom bezpečná krajina, kriminalita sa odohráva najmä medzi drogovými kartelmi, a potom v chudobných štvrtiach. Bežní Mexičania a turisti sú, teda ak sa správajú rozumne, viac-menej v bezpečí. V uliciach je množstvo policajtov a vojakov, čo teda nemá znamenať len bezpečnosť pre obyvateľov, ale aj bezpečnosť pre vládu, ktorá chce takto predchádzať masovým demonštráciám. A skutočne musím povedať, že som nikdy nevidel toľko policajtov pokope ako pri plánovanom proteste učiteľov v hlavnom meste. Ale učitelia v Mexiku sú celkom agresívni, ale o tom neskôr...

V Mexiko City je stále čo robiť. Miestni sú pyšní na to, že v meste sa nachádza najviac múzeí na svete, niečo cez 150. Ja som teda bol len v dvoch a síce antropologickom múzeu, ktoré ukazovalo históriu prehispánskych kultúr. Každá miestnosť je venovaná jednému obdobiu histórie a kultúry od Teotihuacanu cez Mayov a Aztékov a mnoho iných až po príchod Španielov. Na dvore sa potom nachádzali zmenšené kópie ich chrámov a budov, pre tých, ktorí nemajú čas cestovať a ísť si ich pozrieť. Skutočne návšteva stála zato. A potom som ešte bol v dome v Coyoacane, v ktorom žila Frida Kalho so svojim manželom Diegom Riverom. Tiež som zašiel na výhliadku na svojhočasu najvyššiu budovu v meste – Torre Latinoamericana. Z nej vidno pekne skoro celé mesto. Teda celé mesto sa asi vidieť nedá, pretože skutočne budovy boli všade, kam som sa pozrel, žiadny les v pozadí, žiadne polia, iba budovy a cesty. Neuveriteľne rozsiahle mesto.

Torre Latinoamericana bola postavená v 50. Rokoch a chcela sa asi ponášať na Empire State Building, čo sa jej podľa mňa celkom podarilo. Ale dnes je viac ako z polovice opustená, čo ju robí takou odstrašujúcou stavbou.
Torre Latinoamericana bola postavená v 50. Rokoch a chcela sa asi ponášať na Empire State Building, čo sa jej podľa mňa celkom podarilo. Ale dnes je viac ako z polovice opustená, čo ju robí takou odstrašujúcou stavbou. 
Frida bola veľkou propagátorkou pôvodnej mexickej kultúry a jednu pyramídu nájdete aj v záhrade jej domu.
Frida bola veľkou propagátorkou pôvodnej mexickej kultúry a jednu pyramídu nájdete aj v záhrade jej domu. 

Doprava v tomto meste je šialená. Teda šialená je v celom Mexiku, ale v hlavnom meste to platilo štvornásobne. Najviac ma asi s*ali spomaľovacie prahy, ktorých je po celom Mexiku kopec, lebo jazdia ako blázni. Ale vraj veľa je ich aj nelegálnych, ktoré si postavili majitelia obchodov, len preto, aby vodiči pribrzdili a videli, čo majú vo výklade. Dá sa tu vidieť množstvo neuveriteľného, ako autá zaparkované v tuneli, alebo autobusová zastávka v tuneli alebo predbiehanie dvoch áut cez spomaľovací prah. Okrem áut aj veľa motoriek a motorkárov, z ktorých mnohí ani nedosiahnu nohami na zem pri zastavení. Jeden z nich ma vozil v meste Veracruz, bol veľký asi ako môj 12 ročný synovec.

Josue na druhú stranu presne vedel, že ako doprava funguje. Prvýkrát som mal celkom strach viezť sa s ním, ale po prvej jazde odpadol a vlastne som si to celkom užíval, až som sa odvážil k tejto fotke. Na tachometer som sa radšej nedíval, Josue mi potom povedal, že boli aj miesta, keď sme išli vyše 100 km/hod.
Josue na druhú stranu presne vedel, že ako doprava funguje. Prvýkrát som mal celkom strach viezť sa s ním, ale po prvej jazde odpadol a vlastne som si to celkom užíval, až som sa odvážil k tejto fotke. Na tachometer som sa radšej nedíval, Josue mi potom povedal, že boli aj miesta, keď sme išli vyše 100 km/hod. 

Na druhej strane, našiel som tam aj pozitívne veci a niektoré z nich by sa dali aplikovať veľmi jednoducho aj v Bratislave. Asi to majú aj inde, ale ja som sharovanie bicyklov videl prvýkrát tu. Ide o to, že si kúpiš kartičku, ktorá je tak za 30 dolárov na rok. V mobile máš aplikáciu, ktorá ti ukazuje všetky stanovištia bicyklov a koľko ich je tam k dispozícií. Prídeš na stanovište, zoberieš bicykel, odvezieš sa a bicykel odložíš a je. Veľmi jednoduché a veľmi používané. Asi to nebolo najlacnejšie, čo sa týka vstupných nákladov, ale je to veľmi dobrý spôsob ako primeť ľudí nasadnúť na bicykle miesto do áut.

Populárna je aj verejná doprava, ktorá funguje trocha inak ako u nás. Asi najpopulárnejšie sú takzvané colectivos, čo sú také zdieľané taxíky, niečo ako maršrutky. Nasadneš a odvezie ťa to po trase, ktorá je určená a zastaví kdekoľvek po ceste. Celkom jednoduchý spôsob transportu. V diaľkovej autobusovej doprave používajú 2 triedy – seconda clase je bez klímy a primera clase s klímou. Klímu v Mexiku zbožňujú a vždy ju vypeckujú až tak, že všetci, najmä turisti, v autobuse idú umrznúť. Preto doporučujem zobrať si sveter. Raz som si ho na noc do autobusu nezobral a myslel som, že zmrznem, odvtedy je vždy súčasťou mojej príručnej batožiny.

Najlepší zážitok je ale doprava metrom v hlavnom meste. Metro je dotované štátom a v prepočte jedna jazda stojí asi 30 centov. Vlaky sú krásne oranžové a na gumových kolesách, ktoré jazdia po koľajniciach. Dokonca podobne ako v Riu majú v súpravách zaradené špeciálne vozne pre ženy a deti, aby sa nebáli. Metro v Mexiko city postavili v 60. rokoch a postupne dostavujú doteraz. Ale 60. roky udali štýl, najmä čo sa týka vizuálu. Každá stanica metra má svoju ikonku, obrázok, podľa ktorej ju môžeš identifikovať všade – na stanici, na mape, na plániku trasy, všade. Ide o to, že v 60. rokoch bola v Mexiku veľká negramotnosť a ľudia nevedeli čítať, tak im cestu metrom uľahčili práve pomocou týchto obrázkov. Stanica trh má obrázok jabĺk, nemocnica kríž, stanice pomenované po významných Mexičanoch ich portréty (aj keď pochybujem, že ich negramotní Mexičania poznali). Tento systém sa používa dodnes, aj keď dnes už je to s gramotnosťou lepšie. Teda aspoň, čo sa týka čítania. S matematikou majú stále problémy a skutočne aj na najjednoduchšie úkony ako kúpa 2 pív, kde jedno stojí 17 pesos použijú kalkulačku. Nevidel som žiadny obchod alebo predajcu, ktorý by nebol vybavený kalkulačkou. Proste matika tu príliš nefrčí, ale aspoň sa venujú dejepisu a majú mayské pyramídy na školských dvoroch.

Spočiatku mi táto identifikácia prišla neprehľadná, ale potom som si vlastne na obrázky zvykol.
Spočiatku mi táto identifikácia prišla neprehľadná, ale potom som si vlastne na obrázky zvykol. 

Ako som spomínal, cestovanie metrom je zážitok. Je to dosť iné ako v Európe alebo Amerike. Prvý šok je nastupovanie a vystupovanie. U nás sme zvyknutí najskôr vystúpiť a potom nastupovať. V Mexiku nie, čas všetkých tlačí, a preto sa tieto procesy dejú zároveň – dvere sa otvoria a ľudia vystupujú aj nastupujú. Do dverí sa samozrejme všetci nevojdú, čo robí z tohto úkonu adrenalínový šport. A v ňom sú Mexičania dobrí. Keď som sa ich snažil vychovávať a pri vystupovaní som bol neoblomný a neústupčivý, pani, ktorá nastupovala ma tak sotila, že som skoro padol na ďalších cestujúcich. Proste majú každodennú prax a vedia, že je dôležité rýchlo nastúpiť, aby neostali na stanici.

Keď už sa človek vezie, metro funguje ako taký malý trh. Na stanici vždy nastúpi predajca a snaží sa predávať. Od maličkostí ako žuvačky a keksíky, cez CDčká s mexickou populárnou hudbou, ktorá hrá z jeho batohreproduktoru na plné pecky alebo novými hollywoodskymi filmami až po bizarnosti typu sponky do vlasov alebo ponožky. Najväčšou bizarnosťou, ktorú mi v metre chceli predať, bola elektrická predlžovačka dlhá jeden alebo dva metre. Pretože práve predlžovačku si chcem kúpiť v metre.

V metre sa samozrejme pri mne každý pristavil, alebo minimalne ma poctil pohľadom, lebo ako turista som rozpoznateľní. Väčšina Mexičanov sú nízki, snedí, celkom tlstí ľudia, takže ako biely vysoký Európan tu celkom vyčnievam. V Oaxace som býval u Daniela, ktorý je rodený Mexičan a rozprával mi svoju historku, ako cestoval v Rumunsku. Nikto sa tam s ním nechcel baviť, až dokiaľ nezačal rozprávať po španielsky. Hneď mi napadlo, že si určite mysleli, že je cigoš. A presne tak to bolo, lebo keď začal rozprávať, hneď vedeli, že je cudzinec.

Osobne ma veľmi prekvapilo, že sú celkom tlstí, pretože všetko jedlo tu vyzerá veľmi zdravo, veľa zeleniny a tak, ale ako som objavil, je tu aj veľa vyprážaných jedál a hlavne Mexiko je na popredných miestach v konzumácií sladených nápojov typu Cola. Tá sa tu predáva dokonca v 3l alebo 5l balení.

Jedlo je ale vynikajúce. Ako som spomínal, burito tu veľmi nenájdete, hlavne sa je tacos so všetkým možným. Zvyčajne najlepšie sú tie z ulice a tie sú aj najlacnejšie. Potom quesadilly, čo sú tacos so syrom, tiež vynikajúce a v reštauráciách aj enchiladas alebo fajitas, všetko vynikajúce. Tiež veľa zeleniny, šalátu (najmä cibuľa, koriander, rajčiny), guacamole, čo je typický šalát s avokádom a rajčinami a samozrejme salsy z rôznych druhov paprík, ktorých je tu neúrekom, nielen jalapeňos a chili, ktoré sú i u nás.

Typicky mexické jedlo je dosť štipľavé. Najštipľavejšia je asi salsa z papriky habanero, tú som ani nevyskúšal. Teda vlastne raz áno, keď som si ju pomýlil s guacamole a dal si za lyžičku a potom asi pol hodinu som necítil v puse nič. A potom ešte raz som zacítil habanero neskôr.

Ku každému jedlu prinesú niekoľko typov sáls. Nie jednu, ale aspoň 7 z každého typu papriky.
Ku každému jedlu prinesú niekoľko typov sáls. Nie jednu, ale aspoň 7 z každého typu papriky. 

Papriky jedia všade a vo všetkom, dokonca aj na takej pizze margarita sa nezaobídu bez papriky. (Myslím, že Barbore by sa tu veľmi páčilo). A nielen pizza, aj čínske jedlo si môžete dochutiť chili, jalapenos alebo habanero (čo určite v Číne poznajú). Tiež jeden z miestnych drinkov, michelada, je vlastne pivo zmiešané s citrónovým džúsom a soľou a chili. Osobne mi chutili všetky jedlá, ktoré som tu ochutnal, teda až na mole. Mole je omáčka z chili a niečím, záleží podľa typu, ale tomuto jedlu som neprišiel veľmi na chuť.

Najviac ma asi prekvapil štipľavý nanuk, ktorý bol vážne dosť hnusný a potom štipľavé pivo, teda po jeho okraji je štipľavá zmeska. A štipľavý popcorn, ten zaskočil aj skúsených jedákov pálivých jedál.
Najviac ma asi prekvapil štipľavý nanuk, ktorý bol vážne dosť hnusný a potom štipľavé pivo, teda po jeho okraji je štipľavá zmeska. A štipľavý popcorn, ten zaskočil aj skúsených jedákov pálivých jedál. 

K tradičným mexickým nápojom okrem tequily patrí aj mezcal. Je veľmi podobný ako tequila, ale nevyrába sa tak vo veľkom ako tequila, a teda jeho zloženie nie je tak doplnené o chemické ochucovadlá ako tequila, je prírodnejší, dalo by sa povedať. A potom sa tradičné nápoje líšia podľa regiónov. Vo Veracruz som ochutnal torito, čo bolo niečo ako Baileys ale z tyčinky Snickers. Veľmi dobré a sladké, ale po vypití pol litra (čo nebol žiadny problém) sa človek cíti dosť opito, takže treba piť opatrne. A potom horchata, čo je vlastne tekutá mliečna ryža so škoricou.

Tradičný snack k mezcalu sú chapulines, čo sú vyprážané lúčne koníky. Na fotke to vyzerá horšie ako to chutí.
Tradičný snack k mezcalu sú chapulines, čo sú vyprážané lúčne koníky. Na fotke to vyzerá horšie ako to chutí. 

Inak v celom Mexiku platí zákaz predaja alkoholu v obchodoch po 9/10 hodine večer. Niekde sa dodržuje prísnejšie, niekde sú benevolentnejší. Vraj je to preto, že veľa vodičov jazdilo v noci pod vplyvom, tak predaj obmedzili. Ale v bare si pivo alebo tequilu samozrejme kúpite. Proste také riešenie na mexický spôsob. V Mexiko City som sa nachádzal v čase volieb do miestneho parlamentu a tu majú pravidlo, že v čase volieb, ktoré boli v nedeľu je zakázaný predaj alkoholu po celý deň. Takže od sobotňajšej polnoci až do skončenia volieb v nedeľu o 22:00 bol zakázaný predaj alkoholu. Tu mi vysvetlenie nedal nikto. Nikto nevie, prečo takýto zákaz platí a ja som tiež netušil, pretože logicky mi prišlo, že na voľby sa treba poriadne opiť, aby ti bolo jedno koho volíš. A narozdiel od alkoholu v noci, pri voľbách ti nepredajú pivo ani v bare. Ale rafinovaní Mexičania prišli na trik, predávajú alkohol k jedlu a nalievajú ho do plasťákov, keby náhodou išiel niekto okolo, kto by sa to rozhodol kontrolovať.

Zažil som aj pár kultúrnych šokov, alebo asi presnejšie kultúrnych rozdielností, z ktorých mi niektoré imponovali a iné ma prekvapili. Ako som spomínal v uliciach je množstvo policajtov a vojakov so zbraňami, čo vo mne osobne nevzbudzuje väčší pocit bezpečia, práve naopak, ale to je vyslovene kultúrna záležitosť, pretože napríklad Američanom to imponovalo.

Čo celkom imponovalo mne boli školské uniformy, ktoré tu nosia všetky deti na verejných školách. Tie na súkromných uniformy nemajú, čo sa tu považuje za výhru, pretože sa môžu obliekať ako chcú. Je úplne bežné, že deti v uniformách vidíte na ulici aj po zotmení o 21 večer, pretože väčšina škôl má dvojsmennú prevádzku a niektoré deti majú ráno voľno a chodia do školy od 15 do 21.

Nakupovanie v pekárni je tiež rozdielne oproti Európe. Treba si pekne zobrať tácičku a naberátkom nakladať na tácičku. Pri pokladne všetko pekne zabalia a na kalkulačke spočítajú.
Nakupovanie v pekárni je tiež rozdielne oproti Európe. Treba si pekne zobrať tácičku a naberátkom nakladať na tácičku. Pri pokladne všetko pekne zabalia a na kalkulačke spočítajú. 

Čo sa týka hudby, tak Mexičania strašne radi tancujú a počúvajú všetko na čo sa dá tancovať. Tradičná mexická hudba je v štýle mariachi, čo sú také skupiny chlapíkov v sombrérach, ako ich poznáme z filmov. Ale možno populárnejší typ muziky v Mexiku je tzv. banda. A tá je teda otrasná. Je to hudba, ktorú počúvajú narkobaróni a všetci drogový trafikanti. Zvyčajne je tam chlap, ktorý nevie spievať a spieva o tom, ako ženu doma zmlátil, lebo mu bola neverná, a že utopí svoj žiaľ v alkohole. K tomu ho doprevádza celá banda „muzikantov“, pokúšajúca sa hrať na hudobné nástroje rozličného typu a niektorí z nich tam len tak postávajú. Asi aby vytvorili dokonalú bandu. Na zlatí naši repeťáci...

A aby ste mali predstavu, čo som v Mexiku počul každý deň aspoň zo tri razy, dovolím si 2 ukážky letných hitov.

Na druhú stranu kultúrne šoky zažívajú aj Mexičania po príchode do Európy. Daniel, môj hostiteľ z Oaxacy, mi rozprával, že chcel ísť v Bulharsku na záchod, ale záchod nikde a miesto neho len diera v zemi. Vôbec nevedel, čo si ma počať, tak si odtrhol toaletný papier, vyutieral tie šlapky, na ktorých sa čupí a pekne si na ne sadol. Ani tá zvláštna poloha mu neprišla zvláštna a skutočné použitie tureckého záchodu sa dozvedel až po zdieľaní svojej historky s miestnymi. Ja som skoro vybuchol od smiechu, keď mi to povedal, ale proste kultúrne rozdiely...

Mexiko určite nie je ideálna krajina, majú veľa problémov. Jeden, ktorý ma zaujal a s ktorým sa musím podeliť, je štrajk učiteľov v štáte Oaxaca, ktorý trvá neuveriteľných 32 rokov. Učitelia odmietajú celoštátnu reformu svojej evaluácie, ktorá už platí v 29 z 31 mexických štátov a tento protest prerástol do veľkej politiky, kde ich lokálna vláda podporuje a federálna vláda je proti nim. V roku 2006 prerástol do veľkej pouličnej demonštrácie, kedy učitelia ničili všetko – výklady, autá, dokonca aj po ľuďoch hádzali kamene, čím si verejnú mienku nenaklonili a odvtedy ich miestni ľudia nemajú radi. Chápete, učitelia...nie kvôli platom, ale kvôli tomu, že sa boja, že nezvládnu hodnotenie a prídu o miesto...

Raz ročne sa učitelia pripomenú a miesto vyučovania takto stanujú na hlavnom námestí v Oaxace
Raz ročne sa učitelia pripomenú a miesto vyučovania takto stanujú na hlavnom námestí v Oaxace 

Napriek všetkému si myslím, že Mexiko je veľmi bezpečná krajina na cestovanie, teda pokiaľ nemusíte šoférovať. Vynikajúce jedlo, veľmi pohostinní ľudia a krásna a rozmanitá krajina. Návštevu preto vrelo doporučujem a prípadne aj zodpoviem otázky zvedavcov. Nieže by som bol taký expert, ale videl som tu veľa, tak možno by som niečo vedel doporučiť...

Peter Badac

Peter Badac

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som Peter, študoval som film v Bratislave a Prahe a píšem hlavne o cestovaní a o mojich postrehoch zo života mimo Európy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu