reklama

Všetko, čo ste chceli vedieť o Amerike a báli ste sa opýtať

Pôvodne som tento text zamýšľal viac ako mail pre mojich kamarátov, ktorí sa za mnou chystajú na výlet do USA, aby boli pripravení, čo ich tu čaká a možno si trocha v predstihu vytvorili nejaké predstavy, aby neboli po príchode zaskočení. Potom mi však napadlo, že by to mohol byť zaujímavý blog pre všetkých, ktorí v USA ešte neboli alebo navštívili len NYC (ktorý skutočne nie je americká realita) a život v Amerike poznajú len z filmov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (144)

Nechcem pôsobiť, akože som expert na život v Amerike, že som všade bol a všetko videl. Určite existuje množstvo ľudí, ktorí v USA žijú dlhšie a ich skúsenosti a zážitky sú úplne iné, ale možno aj v niečom podobné s tými mojimi. Tento text by mal byť viac zhrnutím mojich skúseností, postrehov a kultúrnych rozdielov, ktoré mi prišli zaujímavé a stoja za zmienku. Väčšinu z nich pravdepodobne poznáme z hollywoodskych filmov. Ja osobne som si vždy povedal, že však to je len film, realita je úplne iná. Ale na moje prekvapenie, realita nie je až tak odlišná od tých filmov...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
  1. Prvotné odlišnosti

Niektoré rozdiely sú zjavné už po príchode. Je dobré napríklad nezabudnúť, že v USA majú iné napätie v zásuvkách a používajú iné zástrčky, teda žiadna európska tu bez adaptéra nebude fungovať.

Jedným z výrazných rozdielov je používanie mier a jednotiek. Celý môj život som prežil v Európe a nikdy som vlastne nerozmýšľal nad tým, že metre alebo stupne Celzia nie sú jednotky, ktoré sa používajú po celom svete. Zrazu musím čeliť tomu, že vonku je 80 stupňov a ja neviem ako sa obliecť alebo že napadlo 10 palcov snehu, a teda neviem, či ešte bude premávať môj autobus alebo už budú zatvorené školy, a tiež, že pri varení idú do cesta 2/3 hrnčeka vody. (hrnček je v USA oficálna mierka a zodpovedá zhruba 0,2366 litra.) Po čase som sa naučil, že meriam 6 stôp a 4 palce a vážim 198 libier (keď sa náhodou pomýlim a poviem údaj v cm alebo kg, tak sa všetci zatvária akože nemajú vôbec páru o čom hovorím, v prípade váhy sa mi stalo, že keď som povedal 90 tak reakcia bola, že by mi tipovali viac, určite cez 100 lebo som veľmi vysoký) a keď je vonku pod 30 stupňov, tak je lepšie zostať doma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže je dobré byť pred príchodom pripravený a nepredpokladať, že nejaká jednotka a miera je rovnaká, lebo vlastne skoro žiadna nie je.

O kultúrnych rozdieloch svedčí aj to, že stále sa tu dajú objaviť takéto DVD požičovne
O kultúrnych rozdieloch svedčí aj to, že stále sa tu dajú objaviť takéto DVD požičovne 

2. Telefonovanie

Okrem toho, že mobilné siete v USA využívajú na telefonovanie iné frekvencie ako v Európe, čo už nie je vďaka smartfónom vlastne žiadny problém, sa treba pripraviť na návrat k začiatkom mobilných operátorov u nás. Tu z nejakého dôvody tieto praktiky pretrvali doteraz.

Čo ma veľmi prekvapilo nebolo ani to, že sa stále veľmi aktívne využíva odkazová služba – veď to všetci poznáme z filmov. Záznamník má každá rodina a veľakrát sa ozval ešte skôr ako vôbec stihol telefón zazvoniť. Viac ma prekvapilo to, že pri volaní platí nielen ten, ktorý volá, ale aj ten, čo hovor príjma. Preto sú tu tak rozšírené textové správy, lebo telefonovanie je vlastne celkom drahé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mobilní operátori nemajú vlastné predvoľby sietí ako u nás, ale predvoľba v telefónnom čísle hovorí, z ktorého konca USA ste. Obyčajne ide o územia vo veľkosti okresov, v samotnom Ohiu existuje niekoľko desiatok predvolieb. A ak vo svojom tarife nemáte zahrnuté medzimestké hovory, tak sa nedovoláte do žiadného iného okresu, takže preto sa vo všetkých filmoch vždy riešili miestne a medzimestské hovory. Ja som toto delenie opustil v roku 2002, keď som dostal svoj prvý mobil.

Výhodou však je, že aj z Portorika alebo Havaja, čo je niekoľko tisíc kilometrov od Ohia voláte za cenu lokálneho hovoru.

3. Doprava a cestovanie

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spojené štáty sú krajinou motorových vozidiel. Nebolo výjimkou, že v 50. a 60. rokoch v mestách často zrušili električky a verejnú dopravu, aby podnietili ľudí kúpiť si vlastné autá. A tento trend vytrval doteraz. Auto vlastní prakticky každý a vodičský preuzkaz mal každý koho som stretol už od 15 rokov. Zároveň som sa iba raz stretol s tým, aby mal niekto manuálnu prevodovku – väčšina Američanov by so „stick“ ani nevedela jazdiť.

Samotné jazdenie je veľmi jednoduché, ľudia šoférujú veľmi ohľaduplne a bezpečne. Líšia sa tu len niektoré dopravné pravidlá oproti Európe. Niektoré sú lepšie, ako napríklad, že na križovatke môžeš po zastavení odbočiť vpravo aj keď svieti červená, niektoré sú horšia a nevedú k plynulosti cestnej premávky – to je napríklad križovatka, kde je značka STOP na všetkých cestách, a teda nie je rozdiel medzi hlavnou a vedľajšou cestou, ani neplatí prednosť zprava, len všetci musia zastaviť, a potom sa rozbehnúť a prednosť má vozidlo, ktoré do križovatky prišlo prvé.

Orientácia na cestách tiež nie je vždy jednoduchá. Osobne som bol vždy presvedčený, že funkcia dopravných značiek je v tom, že obrázky sú zrozumiteľné všetkým a všade, ale to tu neplatí. Väčšina značiek sú totiž texty a keď nie si úplne zdatný v angličtine, tak nie vždy porozumieš, čo chcela značka povedať. To sa mi stalo so značkou DIP, kde som až v zápätí po proudkom klesaní zistil, že ide o prudký sklon cesty.

Tieto značky upozorňujú na kruhový objazd – ale to sa asi dalo vyrozumieť aj z prvej značky. Načo sú tu potom tie ďalšie...
Tieto značky upozorňujú na kruhový objazd – ale to sa asi dalo vyrozumieť aj z prvej značky. Načo sú tu potom tie ďalšie... 

Tiež hľadanie cieľa nie je najjednoduchšie. Všetky cesty sa tu označujú číslami a svetovými stranami na ktoré vedú. Preto je treba si vždy zapamätať, ktorá cesta vedie do tvojho cieľa, a to číslo sledovať. Darmo by si hľadal smerové tabule hovoriace, že Chicago je tým smerom a ešte toľko míľ. Treba vedieť, že do Chicaga vedie cesta 65 north a tú treba sledovať. Problém môže nastať, keď sa cesta 65 north spojí s cestou 74 west. Cesta sa zrazu volá 74 west, mieriš na západ, ale pritom chceš ísť do Chicaga na sever a sledovať cestu 65 north. Ale tá zrazu nikde nie je, až za pár míľ pri jednej z križovatiek sa znova zjaví značka 65 south. A po pár prejdených minútach zistíš, že 65 south vlastne nejde do Chicaga, ale úplne opačným smerom a ja som hľadal 65 north, ktorého odbočka vlastne je niekde úplne inde.

Dokonca aj v bežnej reči ľudí som sa stretol s tým, že hovorili, že nie že bývajú v meste Gary, ale že bývajú na 201. míli na ceste 65. Je to dosť mätúce a je dobré mať mapu alebo GPS navigáciu. Inak vzdialenosti medzi mestami sa tu neuvádzajú v míľach, ale v hodinách. Často sa môžete stretnúť s tým, že niekto hovorí, že býva 3 hodiny od Chicaga. Proste vzdialenosti sa merajú v hodinách a koncept vzdialeností funguje úplne inak ako v Európe

Letecká doprava v USA nie je o nič lepšia ako automobilová. Vlastne som bol až prekvapený, aká nízka úroveň leteckých spoločností tu je. Pripomínajú spoločnosti typu WizzAir alebo easyJet v Európe. V cene letenky prakticky nie je nič okrem samotného letu. Batožina nikdy nie je v cene letenky a vždy si ju treba priplácať. Ak chce človek miesto s väčším priestorom pre nohy alebo jedlo počas letu, za všetko si musíš priplatiť. Problém je tiež, keď aerolínie majú meškanie alebo zrušia let a nedopravia ťa načas. Žiadna kompenzácia alebo zaplatený hotel miesto noci na letisku ako v Európe. Proste ti nájdu najbližší voľný let, a to, že musíš byť v noci na letisku alebo že zmeškáš prípoj od inej leteckej spoločnosti ich vonkoncom nezaujíma. A zrušenie letu kvôli počasiu alebo ich meškanie kvôli závade na lietadle je tu celkom bežné, tak je dobré na to myslieť pri plánovaní ciest po USA.

Občerstvenie počas 6 hodinového letu Delta Airlines
Občerstvenie počas 6 hodinového letu Delta Airlines 

4. Život v meste

Americké mestá nie sú veľmi podobné tým v Európe. Ich štruktúra je úplne iná – v centre nájdete len pár pamiatok, väčšinou staré vládne budovy a množstvo výškových budov, kde je ruch najmä v pracovných dňoch, ale cez víkendy centrá miest zívajú prázdnotou. Život sa koncentruje do takzvaných biznis street, kde sú nákupné centrá, kiná, reštaurácia a všetka zábava. Tieto zóny sú často veľmi ďaleko od obytných zón, väčšinou na okraji mesta, a preto je nevyhnutnosť vlastniť automobil, inak sa do supermarketu alebo reštaurácie nedostanete! Vo väčšine miest sa totiž nedá chodiť pešo. Jednak kvôli veľkým vzdialenostiam medzi jednotlivými zónami, ale tiež preto, lebo pri projektovaní sa na chodcov nemyslelo a neexistujú tu chodníky.

Často sa stáva, že ideš po chodníku, ktorý zrazu skončí a ocitneš sa pri diaľnici, ktorú nemáš ako prejsť, aby ste sa dostal na druhú stranu do obchodného centra.
Často sa stáva, že ideš po chodníku, ktorý zrazu skončí a ocitneš sa pri diaľnici, ktorú nemáš ako prejsť, aby ste sa dostal na druhú stranu do obchodného centra. 

Pri hľadaní ubytovania je dobré si skontrolovať štvrť v ktorej sa daný byt/hotel/hostel nachádza. Ako som spomínal, centrá miest bývajú po večeroch a cez víkendy dosť vyľudnené, ale nachádzajú sa v nich autobusové a železničné stanice. Naopak, v obytných štvrtiach sa okrem pár barov a drobných potravín nanachádza nič iné a za zábavou budeš musieť vyraziť niekam inam. Je tiež dobré skontrolovať dostupnosť verejnou dopravou, ktorá však vo väčšine miest končí okolo 22 a cez víkendy nemusí premávať vôbec. Lebo bývaním na okraji mesta sa dajú ušetriť nejaké peniaze za ubytovanie, ale minú sa na taxíkoch, ktoré ťa tam budú dopravovať.

Väčšina mien amerických miest odkazuje buď na slávnu históriu alebo na geografickú polohu mesta. Výjimkou nie sú ani pomenovania miest, ktoré sa vzťahujú ku krajine/kontinentu ich zakladateľov. Našli by sme tu prakticky všetky hlavné mestá Európy. Iba v Ohiu je to Dublin, Berlín, Atény, Viedeň, Londýn a veľa iných, tiež Varšava, Valparaiso. Názvov však nikdy nie je dosť, a preto Dublin nájdete okrem Ohia aj v Indiane alebo Atény aj v Georgii, čo, hlavne ľudom neznalých pomerov môže priniesť niekoľko komplikácií.

Inak zaujímavý fakt – je všeobecne známe, že USA majú 50 štátov a potom ešte teritóriá ako Portoriko, Guam alebo Panenské ostrovy. Všetky štáty sú reprezentované v Kongrese a ich občania majú právo voliť. Ale aký štatút má hlavné mesto – Washington D.C? To nie je ani štát, ani teritórium a jeho štatút je vlastne v mnohom nejasný. Platia v ňom iba federálne zákony, a čo ma prekvapilo najviac je, že asi 600 000 obyvateľov tohto mesta nemá volebné právo, a teda nevolí členov Kongresu a prezidenta, pretože nie sú obyvateľmi žiadneho štátu napriek tomu, že Kongres vidia prakticky každý deň. To je irónia!

5. Verejná doprava

Ako som spomínal v 50. a 60. rokoch zažívala automobilová doprava v USA veľký rozmach. Autá sa stali neoddeliteľnou súčasťou každej rodiny, vybudovala sa sieť diaľnic a ciest naprieč celými Spojenými štátmi a na mnohých miestach opadol záujem o cestovanie električkami a autobusmi, čo viedlo až k ich zrušeniu. Preto, okrem veľkých miest ako NYC alebo Chicago, verejná doprava v USA prakticky neexistuje.

Teda, aby som bol presný, existuje vo veľkých mestách, najmä vo forme autobusov. Aj keď som prekvapený, že, podľa mňa, najfrekventovanejšie spojenie medzi letiskom a centrom mesta často neexistuje a jediným spôsobom ako sa dopraviť z letiska je taxi. Za to určite môže taxilobby!

Medzi mestami fungujú spoločnosti ako Greyhound alebo Megabus, ktoré premávajú najmä medzi veľkými mestami a uzlami. Problém môže nastať, ak sa chceš dostať niekam do menšieho mesta, čo je prakticky nemožné. K nám do Atén našťastie premával autobus kvôli tomu, že je to študentské mesto a nie všetci študenti (aj keď väčšina má) musia mať auto. Tak nám sem premávali 2 autobusy denne z Columbusu a jeden zo Cincinnati. Ale do iných podobne veľkých miest (40 000 obyvateľov) by si sa v Ohiu autobusom nedostal.

Spojené štáty majú veľmi hustú sieť železníc a koľajnice vedú prakticky do každého mesta na východnom pobreží. Problémom je, že železnica sa tu využíva hlavne na prepravu tovarov a nie na prepravu ľudí. Ľudia sa prepravujú len na hlavných koridoroch a doprava vlakom je niekoľkonásobne drahšia ako doprava autobusom a niekedy aj drahšia ako doprava lietadlom. Aj keď som sa veľmi chcel zviesť vlakom, uvedený dôvod ma vždy odradil. Cesta z Columbusu do NYC autobusom stojí asi 60 dolárov, cesta vlakom z Clevelandu do NYC asi 150 dolárov (cena sa rôzni v závislosti od spoja podobne ako pri letenkách) a treba ešte pripočítať cestu z Columbusu autobusom asi za 20 dolárov. Jednosmerná letenka vychádza zhruba na 200 dolárov

Značku DONT WALK pre chodcov už nájdeš len ojedinele. Vymenili ich červené dlane, ktoré sú univerzálne zrozumieteľné aj pre neanglicky hovoriacich návštevníkov
Značku DONT WALK pre chodcov už nájdeš len ojedinele. Vymenili ich červené dlane, ktoré sú univerzálne zrozumieteľné aj pre neanglicky hovoriacich návštevníkov 

6. Jedlo a reštaurácie

Pri pojme stravovanie si pod Amerikou určite všetci predstavíme hlavne reštaurácie rýchleho občerstvenia, ktoré sa rozšírili po celom sveta. Ale nie vždy sú synonymom nekvality a nezdravého stravovania. Aj tu v USA existuje niekoľko typov fastfoodov a prekvapivo by si našiel aj horšie reštaurácie ako je svetoznámy McDonald’s.

Tým horším sa venovať veľmi nechcem, našlo by sa tu kopec reťazcov, ktoré ponúkajú lacné potraviny na úkor kvality. Ale ako som spomínal, fast food nie je automaticky označením pre nekvalitné jedlo. Napríklad sieť Chipotle ponúka burritos a tacos a na kvalite si dá obzvlášť záležať. Všetky potraviny používané vo svojich jedlách údajne pestuje na území USA u lokálnych farmárov a je pravda, že ich produkty sú vynikajúce. Určite sa oplatí na návšteve v USA zájsť a vyskúšať. Tiež sieť Arby’s si dáva záležať na kvalite a pracuje výhradne s lokálnymi surovinami. To teda tvrdia nielen oni, ale aj analýzy nezávislých odborníkov.

A drobný detail – hranolky s tatarkou by si tu hľadal márne. Jedine s kečupom! Majonéza sa, podľa nich, k hranolkám nehodí a príde im to vlastne dosť nechutné a nezdravé.

A ak by bolo treba len jednu uhorku, aj tá sa dá kúpiť v supermarkete
A ak by bolo treba len jednu uhorku, aj tá sa dá kúpiť v supermarkete 

Výhodou reštaurácií rýchleho občerstvenia je nielen rýchlosť prípravy jedla, ale najmä jeho cena. Oproti jedlám v klasickej reštaurácií ušetríte niekedy aj polovicu sumy. A to nehovorím o sprepitnom, ktoré je v klasickej reštaurácií nutnosťou. K cene za jedlo, ktoré je uvedené v jedálnom lístku, teda musíte pripočítať daň, ktorá sa líši v každom okrese – najnižšia je okolo 5%, najvyššie presahujú 10% a potom tiež sprepitné, ktoré by malo ideálne byť 15-20% z útraty. Akože akceptujú aj 10% ale už sa škaredo pozerajú. Pri pive by to mal byť jeden dolár za každé pivo. Každopádne vždy je treba sprepitné nechať a priznám sa, že som nikdy nespravil to, že by som ho nenechal, takže vlastne ani neviem, čo by sa potom stalo (ale škaredé pohľady som samozrejme zažil)

Ide o to, že v Amerike platí minimálna hodinová mzda, ale pracovníci v pohostistvách sú z nej vyňatí a zarábajú len toľko, čo im pokryje ich náklady na dane, takže niečo okolo 3 dolárov za hodinu. To znamená, že všetko, čo si zarobia, ide vlastne len zo sprepitného. A to sa nedelí pre celú reštauráciu rovným dielom, ako je to niekedy zvykom u nás. Každý má svoje stoly a svojich hostí, a teda aj svoje sprepitné. Ak umývaš riady, tak máš smolu, žiadne sprepitné sa k tebe nedostane. Na dobré peniaze si okrem čašníkov môžu prísť aj uvádzači v reštauráciách, pretože v USA je zvykom, že do reštaurácie si nesadáme kam chceme, ale čakáme na uvádzača, ktorý nám pridelí miesto a ak chceme miesto lepšie, treba uvádzačovi ponúknuť malú pozornosť v podobe zelenej bankovky.

Bavil som sa s niekoľkými čašníkmi a v celku si systém sprepitného pochvaľujú. Za večer (hlavne v piatok a v sobotu) si dokážu zarobiť aj 200 dolárov. Záleží samozrejme, či pracujú v lacnejšej alebo luxusnejšej reštaurácií. Tiež všetci zhodne tvrdili, že dosť záleží na klientoch – najradšej majú Američanov, ktorí aj keď sa im veľmi nepáčilo vždy nechajú 20%, pri Európanoch sa to líši. Ale ak by si niekto myslel, že sme najväčší držgroši, tak to nie sme. Vraj najhorší, teda čo sa týka sprepitného, sú Indovia, pretože tí nenechajú nič, dokonca si vraj aj výdavok berú do posledného centu.

Reštaurácie sú tu trocha odlišné ako v Európe. Okrem sprepitného a uvádzača sa v každej nachádza niekoľko televízorov na ktorých beží väčšinou šport. Skutočne som asi nebol v žiadnom bare alebo reštaurácií, kde by nemali zapnutý televízor. Ďalším detailom, ktorý stojí za zmienku je ľad vo všetkom. Dokonca aj keď si nedáš nápoj, vždy ti donesú aspoň obyčajnú vodu (ktorá je vždy zadarmo!) a v nej kopec ľadu. Proste klimatizácia a ľad musia byť!

Stánky s ľadom sa dajú nájsť dokonca aj na uliciach, keby náhodou bolo ľad treba hneď
Stánky s ľadom sa dajú nájsť dokonca aj na uliciach, keby náhodou bolo ľad treba hneď 

Takou mojou malou úchylkou, ktorej venujem pozornosť, sú záchody, a preto si dovolím ich spomenúť aj tu. V reštauráciách, ale aj inde, napríklad v školách, verejných budovách alebo aj v hoteloch, nie sú záchody väčšinou stavebne oddelené od seba, a teda v miestosti je viacero búdok, do ktorých vidíte cez spodok, teda vidíte nohy a niekedy aj cez vrch, napríklad hlavu, keď dotyčný stojí. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, keby ste aj všetko nepočuli a necítli. Proste treba sa pripraviť na to, že pri kakaní tu nemáte súkromie. Vrelo doporučujem preto pred pobytom v USA nacvičovať už doma. Najskôr nezatávarať dvere na záchode, keď ste doma sami a neskôr sa možno odvážiť aj pred návštevou nezavrieť si dvere, aby vás stále počuli. Raz som bol v takomto byte jedného nemenovaného výtvarníka, ktorý na záchode nemal dvere, aby mohol byť v neustálom kontakte so svojiim hosťami vo vedľaješej miestnosti a musím priznať, že to bola zaujímavá skúsenosť...

7. Američania

Toto je veľmi náročná kapitola, pretože je ťažké hodnotiť 400 miliónov ľudí, keďže každý je osobnosť a je na to patrične hrdý. Ale niektoré spoločné faktory sa dajú vypozorovať, mnohé sú spôsobené najmä kultúrymi rozdielmi medzi Európou a Amerikou.

Osobne mi asi najviac na väčšine ľudí tu prekáža vyhýbanie sa konfrontácií a prezentovanie vlastného názora. Nieže by ho nemali, ale ak cítia, že je v rozpore z tým vašim, tak v rámci zachovania slušného a kultivovaného prostredia a komunikácie sa radšej vyhýbajú konfrontácií. A to často aj potom, ako sa ich priamo spýtate a vyzvete ich na diskusiu. Samozrejme hovorím viac o spoločnosti ľudí, ktorí nie sú úplne vaši blízki priatelia, ale niekedy aj tí blízki priatelia majú problém povedať, čo si v skutočnosti myslia, aj keď je to očividné. Napadá mi historka, ako som nechal ochutnávať na žúre u môjho kamaráta všetkých hostí domácu slivovicu a pozoroval som ich reakcie. Málokomu chutila, predsalen tu nie sú zvyknutí piť tak tvrdý alkohol, ale tie reakcie boli rôzne. Najvtipnejšie mi vždy prišlo, keď vidíte tú zvráštenú tvár po vypití poháriku a v zápätí komentár – It’s delicious! Veď ma neurazí, keď povedia, že im niečo nechutí. Nikto predsa nemá rád všetko, ale to je vraj moja európska mentalita – Američania sú iní.

O tom svedčí aj téma ich rozhovorov. V spoločnosti to sú veľmi neutárlne témy, najčastejšie je to asi šport. Všetci sú fanúšikmi nejakého športu, najmä futbalu, teda amerického futbalu – majú obľúbený tím, hráčov a vedia toho o športe strašne veľa. Šport je proste univerzálna téma a dokážu sa o nej baviť hodiny.

Ďalšou univerzálou témou je alkohol. Nie rozhovor o ňom, ani jeho pitie, ale alkoholové hry ako beerpong alebo násobilka (do kruhu sa hovoria čísla za sebou v poradí a miesto násobku 3 povieš biz a miesto násobku 4 povieš fiz a keď sa pomýliš piješ) Vždy ma fascinuje, koľko času dokážu stráviť hraním týchto hier len preto, aby sa proste mohli napiť. Asi je to spôsobené tým, že majú pocit, že si alkohol musia zaslúžiť, keďže naň čakajú až do 21 rokov. Čo je paradoxné, pretože napríklad zbrane, a tiež narukovať do armády môžu už od 18.

Často treba upozornovať, že zbrane nie sú dovolené. Napríklad v školách
Často treba upozornovať, že zbrane nie sú dovolené. Napríklad v školách 

A aby som nezabudol, alkohol sa na verejnosti nemôže piť a ak tak iba v papierovom vrecúšku – s tým už mám skúsenosti, tak aby ste nedopadli ako ja :)

Našlo by sa ešte asi veľa detailov a rozlišností na ktoré by sa dalo upozorniť, ale vlastne ma už nič také zásadné nenapadá. Vychádzam z mojich skúseností za 6 mesiacov života v USA a možno skúsenosti iného človeka by boli iné. Ťažko posúdiť. Každopádne život v USA nie je veľmi iný oproti tomu, ktorý poznáme z filmov...

Peter Badac

Peter Badac

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som Peter, študoval som film v Bratislave a Prahe a píšem hlavne o cestovaní a o mojich postrehoch zo života mimo Európy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu