Týždeň na cestách: Vol 2.

Autor: Peter Badac | 1.12.2014 o 5:34 | Karma článku: 5,83 | Prečítané:  1891x

V minulom blogu som spomínal, že som sa vybral na dvojtýždňový roadtrip po štátoch v okolí Ohia. Navštívil som Michigan a Wisconsin a skončil som v Chicagu v štáte Illinois.

Zo Chicaga som sa po starej Route 66 vybral južne smerom na St. Louis. Route 66 bola spojnicou Chicaga z Kaliforniou a teraz je už síce nahradená novšími a bezpečnejšími cestami, stále však nájdete množstvo atrakcií, ktoré pripomínajú jej slávnu minulosť. Aspoň tak to stálo v sprievodcovi, pravda bola trocha iná. Nakoľko Route 66 už nikto nevyužíva, väčšina reštaurácií zo sprievodcu už buď skrachovala, alebo bola na zimu zatvorená. Keď už som vyhladnutý prišiel asi na tretie „miesto, ktoré by ste na Route 66 nemali minúť“, povedal som si, že preskočím na modernú Route 55 a radšej sa niekde normálne najem.

Po ceste do St. Louis som sa zastavil v Springfielde, hlavnom meste štátu Illinois. Inak Illinois je štát Lincolna, čo je paradoxné, pretože sa tu ani nenarodil, len tu prežil čas po dokončení školy až pokedy sa stal prezident. V Springfielde som preto navštívil dom v ktorom Lincoln býval a úprimne, veľa som o Lincolnovi nevedel, ale návšteva Springfieldu mi pomohla doplniť moje vedomosti. Licoln je jedným z najpopulárnejších amerických prezidentov (štát Illinois má jeho portrét dokonca ako súčasť poznávacej značky na autách). Ako som sa dozvedel, vraj je to preto, lebo Lincoln symbolizuje americký sen. Z chudobného chlapa, ktorý vyrastal v chatrči v Kentucky sa stane právnik, kongresman a neskôr aj prezident USA. A keď sa budeš dobre učiť, aj ty sa môžeš stať prezidentom! Možno aj preto je Lincoln taká modla. Zatiaľ som nenarazil na mesto v USA, kde by nemal pamätník, alebo miesto, kde stál, alebo stĺp, ktorého sa dotkol, dokonca v jednom meste bola socha jeho a dievčatka, ktoré mu napísalo list a nejaká historka k tomu, ktorú si už nepamätám.

Z Lincolnovho štátu som zamieril do St. Louis. Už zdiaľky ma vítal 200 metrov vysoký pamätník Thomasa Jeffersona, viac známy ako ten oblúk nad mestom. Ale nie je to jediná atrakcia. Osobne ma veľmi zaujalo The City Museum, čo bola stará továreň na topánky, ktorú jeden „blázon“ zachránil pred zbúraním a prerobil ju na múzeum, také netradičné múzeum. Plné preliezok, šmykľaviek, prekážkových tratí, a to nielen pre deti, ale hlavne pre dospelých. Najväčšou atrakciou pre mňa bola šmykľavka z desiateho poschodia na prvé. Celá jazda trvala ani nie 2 minúty a celkom sa mi po nej krútila hlava. A tiež ruské kolo na streche, alebo model lietadla a autobusu, ktorý vyčnieva zo strechy a tak.

Okrem múzea je v St. Louis aj veľký park, ktorý bol vybudovaný vrámci svetového veletrhu, ktorý sa tu konal v roku 1904. Je megaobrovský, možno ako Central Park v New Yorku. Zážitok  z nech trocha kazí to, že je pretkaný cestami, po ktorých jazdia autá. Bežní Američania sa totiž nechodia do parku prechádzať, ale odvezú sa autom, čo najbližšie je to možné k miestu kam chcú ísť, a potom prejdú pár metrov a znova späť do auta. Inak tých atrakcií je tu kopec – historické múzeum, múzeum umenia, hvezdáreň alebo ZOO. Všetko zadarmo!

Aj keď nie som veľkým fanúšikom ZOO, rozhodol som sa navštíviť tu miestnu. Mal som na ňu dobré referencie od dvoch belgičanov, ktorých som stretol v City Museum a k tomu ešte je aj zadarmo. Ale asi som si nevybral dobrý deň na návštevu. Cítil som sa ako v upútavke, keď začínala vysielať Markíza, kde boli prázdne ulice, lebo všetci doma kukali Markízu. A podobne to vyzeralo aj v ZOO, a nielen bez návštevníkov, ale aj bez zvierat. Možno pozerali Farmu. Alebo spali. Ktohovie...

Route 66 prechádzala aj St. Louis a sprievodca doporučoval návštevu Ted Drewes Frozen Custard, ktorý vyrába zmrzlinu už viac ako 85 rokov. Aj keď som sprievodcovi už veľmi nedôveroval, zmrzlináreň som mal po ceste, tak prečo ju neskúsiť. A oplatilo sa! Lepšiu zmrzlinu som asi nejedol, vrelo doporučujem, ak budete niekedy v St. Louis.  Inak St. Louis je aj hlavným mestom bowlingu, čo som si uvedomil, keď ma môj hostiteľ Leo zobral večer von a išli sme s jeho kamarátmi na kolky. Ako mi povedal, je to tu veľmi populárne, pretože ľudia tu sú leniví a pri tejto hre sa netreba veľmi namáhať. Osobne ma St. Louis veľmi prekvapilo, a to som sem ani pôvodne nemal namierené, pretože to nebolo úplne poruke. Po Chicagu to bolo asi druhé mesto, kam by som sa určite ešte raz chcel pozrieť.

Z Misouri som vyrazil do Kentucky, do krajiny burbonu a koní. V Louisville, kde som býval u Patricka, sa každoročne koná veľké derby kam sa chodia ukázať aj mnohé hollywoodske hviezdy. Mňa derby veľmi nezaujímalo, v Kentucky som sa viac tešil na návštevu továrne na burbon.

Patrick mi odporučil návštevu destilárne Buffalo Trace Burbon vo Frankfurte, kde sa burbon vyrába nepretržite od 1787. Zo zloženia našej výpravy na exkurziu bolo vidieť, že koho toto miesto najviac zaujíma – boli sme tam so sprievodcom 7 muži a jedna žena, ktorú tam pravdepodobne jej priateľ dotiahol nasilu, pretože nevyzerala, že by sa o whisky a burbon nejak zvlášť zaujímala. A dozvedel som sa toho množstvo o burbone. Napríklad, že do sudu ide ako bezfarebná tekutina nazývaná White Dog, a čo mu dodáva farbu je práve sud. A tiež, že sud sa môže použiť na výrobu burbonu iba raz. Použité sudy potom kupujú napríklad pivovary, ktoré robia špeciálny druh burbonového piva. A v minulosti, začiatok 20. storočia, cez prohíbiciu, bol burbon považovaný za liek a bol len na lekársky predpis v obmedzenom počte na osobu za mesiac, takže veľa detí chodilo do lekárne s receptom na burbon, ktorý ich mal vyliečiť. Alebo skôr ich rodičov.

Čo mi prišlo zaujímavé, a teda aj podnikateľsky veľmi dobrý ťah, že celá exkurzia bola zadarmo a na konci nasledovala, podobne ako v Múzeu horčice, ochutnávka. Tu sa mi však všetky chute nezliali, práve naopak, veľmi dobre bolo cítiť rozdieli medzi jednotlivými druhmi. Dali nám ochutnať White Dog, čo je úplne biely burbon predtým, než ho naložia do suda, potom 6 ročnú whiskey Buffalo a tiež Eagle Rare a nakoniec ako dezert miestnu obdobu burbon krému, niečo ako Baileys. Pri prvej ochutnávke som sa prezieravo spýtal, že ja nechcem veľa, lebo som autom, na čo mi sprievodca odvetil, že nech sa nebojím, majú to vypočítané. A že som v Kentucky. A mali to vypočítané! Každý sme vypili tak 4 poldecáky, a potom sme v obchode miesto vstupného minuli každý aspoň za 2 fľašky.

Večer ma Patrick povodil po louisvillských baroch a okrem iného sme našli jeden, takú krčmičku špinavú, kde mali množstvo pív z celého sveta. Dokonca aj Zlatého bažanta. Ale keď som uvidel pleseň na tej fľaške, hneď ma naň prešla chuť. Potom ma zobral ešte do takého nóbl baru (jeden z najdrahších v meste, vraj nech vidím kontrasty v Louisville), kde sme si dali práve to burbonové pivo. Čo ma zarazilo, že napriek tomu, že to bol nóbl bar a skutočne vynikajúce pivo – kombinácia piva a burbonu, ale dobrá, nie taká, že vylejete burbon do piva – stálo len 7 dolárov, čo je menej ako „špinavá voda“ na zápase NHL. Hmmm, burbonové pivo...

V záverečný deň by som si neodpustil ochutnať pravé KFC z Kentucky, dokonca v špeciálnej predajni KFC eleven, kde skúšajú novinky pre svojich zákazníkov a tie, ktoré sa uchytia potom uvádzajú po celom svete. Ale ani po návšteve v Kentucky sa KFC nestane mojou obľúbenou reštauráciou.

Z Louisville ma po diaľnici nasmerovali šípky do Columbusu, takže už som vedel, že sa blíži koniec môjho výletu. Ešte sa zastavím v Cincinnati, a potom už Columbus. Ale šípky na diaľnici mysleli iný Columbus, Columbus v Indiane, kam som sa dostal. Je to malé mestečko známe vďaka architektom ako Eero Saarinen alebo Harry Weese, ktorí tu postavili niekoľko budov. Začalo to v roku 1942 kostolom, ktorý postavil Eero Saarinen a postupne pribúdali ďalšie budovy až nakoniec je momentálne 6 z nich zaradených medzi americké národné pamiatky.

Po ceste do Cincinnati ma ešte lákala návšteva múzea kreacionizmu. Zástancovia božieho stvorenia sveta mali pocit, že školy preferujú iba evolučnú teóriu vzniku človeka a sveta a že oni nemajú priestor na svoje alternatívne videnie vzniku sveta, preto sa rozhodli vytvoriť toto múzeum. Vysvetľujú tu, že Boh stvoril svet za 6 dní pred 6000 rokmi, a preto nie je čas na evolúciu, ktorá by mala prebiehať milióny rokov. Potom som sa dozvedel ako vznikli skameneliny, ako zahynuli dinosauri, a tiež ako je možné, že vzniklo ľudstvo, keď Adam a Eva mali iba 2 synov, Kaina a Ábela. Zaujímavá skúsenosť za 30 dolárov. Vrelo doporučujem! Tiež je tu možné vidieť, akoby svet vyzeral bez Boha (chalani by len drogovali a pozerali porno, dievčatá mali nechránený sex a potraty) alebo tiež špeciálne oddelenie, ktoré hovorí o Darwinovi a jeho zlých úsudkoch ohľadne evolúcie, ale že Boh nie je odporca prirodzeného výberu, lebo má rád rozmanitosť. Lístok je platný 2 dni, keby sa to niekomu nepodarilo pozrieť za deň, ale úprimne, po pár hodinách som mal dosť a radšej som išiel konzumne žiť a míňať peniaze do GAP outletu, ktorý je len pár kilometrov vedľa. Ale zaujalo ma, že v USA je aj kresťanská obdoba Disneylandu. Volá sa Holyland a je niekde na Floride, tak mám prípadne ďalší tip na návštevu.

Posledná zastávka môjho výletu bola v Cincinnati, kde som býval u Alexa, ktorý je pôvodom z Ukrajiny, ale presťahovali sa do USA, keď mal 12 a odvtedy tam nebol. A napriek tomu, že sa ho všetci pýtajú na súčasnú situáciu na Ukrajine, sám o nej nič nevie, pretože tam žije už len jeho stará mama, ktorá je ale veľmi stará a jeho snom je dostať sa tam, aby ju ešte stihol. Ale na druhú stranu vo februári ide do Thajska, lebo to je lacnejšie ako ísť na Ukrajinu, tak asi to nebude s tou starou mamou až také akútne.

Každopádne Alex žije v Cincinnati už 16 rokov a mesto veľmi dobre pozná. Nakoľko som nemal veľa času mesto zažiť, obmedzili sme sa iba na „must done“, čo je napríklad miestne jedlo Skyline, ktoré možno nevyzerá alebo neznie atraktívne, ale chutí veľmi dobre. Sú to cestoviny s 3, 4 alebo 5 prísadami, podľa chuti. Je to cibuľa, cesnak, chiliomáčka, fazuľa a syr. Veľmi chutná kombinácia.

Celkovo som na mojom výlete ochutnal veľa zaujímavých a chutných jedál. Klasickú deep dish pizzu v Chicagu, ktorá vyzerá ako koláč. Alebo pizzu v St. Louis, ktorá je výnimočná tým, že je veľmi tenká a chrumkavá a krájajú ju na štvorčeky. Vynikajúce tiež boli pastys na Upper Peninsula, ktoré mi vzdialene pripomínali čilské empanady. Tiež to bol koláč plnený všetkým od výmyslu sveta, najmä syrom a mäsom. A aj keď skyline neznel a nevyzeral ako lákavé jedlo, zmes všetkých surovín a korenia ho robí veľmi chutným. Amerika nie sú len reštaurácie rýchleho občerstvenia, ale dajú sa tu nájsť aj klasické pokrmy, ktoré odrážajú tradície toho-ktorého miesta.

A teraz sedím v Ohiu a spomínam, ako dobre bolo na výlete a ako som rád, že som stihol celkom dobré počasie, pretože teraz je polka Michiganu a Wisconsinu pod snehom a aj my tu v Aténach sa začíname pripravovať na zimu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?