Týždeň v Texase

Autor: Peter Badac | 6.10.2014 o 4:26 | Karma článku: 3,80 | Prečítané:  1040x

Za mesiac, čo som tu, som stihol už aj výlet – do Austinu v Texase. Konal sa tam Fantastic Film Fest, o ktorom mi už dávnejšie hovoril môj kamarát Andrew, ktorý tu mal pred časom svoj film. My sme tu mali v súťaži krátkych filmov náš film Pandy, ktorý bol uvádzaný spolu s austrálskym stredometrážnym filmom Wasteland Pandas. Musím sa poďakovať Matúšovi, že som mal možnosť za posledný rok navštíviť množstvo festivalov a teda aj tento v Texase. Všetci teda hovoria, že Austin nie je typický Texas a musím asi priznať, že na tom asi niečo bude...

Fantastic Film Fest je festival, ktorý sa zameriava najmä na sci-fi, fantasy, horory, thrillery a všetky žánrové filmy. Preto som bol prekvapený, že som tu našiel aj klasické európske festivalové filmy ako ukrajinský Tribe, švédsky Force Majeure alebo maďarský Free Fall. Myslím, že väčšina divákov sem prišla pre úplne iné filmy a tie európske ich veľmi nezaujali, pretože nepatria v USA medzi top a vlastne im ani veľmi nerozumejú (čomu sa nedivím, lebo ja mám niekedy podobný problém). Ale bol som rád, že si tu mám aspoň čo pozerať a nemusím chodiť na tie hispánske horory, aj keď musím povedať, že niektoré tie žánrové filmy boli celkom pozerateľné.

Zážitkom bolo už len to kino, kde sa festival odohrával. Je to multiplex a riaditeľ festivalu Tim Leak je zhodou okolností aj majiteľom tohto multiplexu. Ale to nemení nič na tom, ako kino funguje. V kinosále sú pohodlné sedačky a pred sebou má každý stolík na nápoje a jedlo. Medzi jednotlivými radmi sú uličky, aby si mohol pohodlne chodiť a nikto kvôli tebe nemusel vstávať. Teda to som si zprvu myslel. Až potom mi bolo vysvetlené, že to funguje úplne inak. V každom sále je niekoľko uvádzačiek, ktoré sa ťa pred začiatkom filmu prídu spýtať, čo si dáš. Vtedy som si všimol jedálny lístok, z ktorého sa okrem množstva nápojov dalo vybrať aj jedlo. Všetko od klasických hamburgerov, po palacinky alebo miešané vajíčka. Ak nemáš vybraté nazačiatku, môžeš si objednať aj neskôr počas filmu. Proste napíšeš na lístok svoju objednávku a zavesíš ho. Lístok je biely a oni aj v tme vidia, že ho niekto zavesil, prídu uličkou, bez toho aby kohokoľvek rušili lístok zoberú a donesú objednávku. Tesne pred koncom prinesú účet a buď zaplatíš hotovosťou alebo im tam položíš kartu. To robí väčšina ľudí. Tácky opäť zozbierajú a potom prinesú späť. Na kartu tu netreba zadávať PIN, ale treba potom ešte na tácku prihodiť nejaké sprepitné pre obsluhu, ktorá má minimálnu mzdu a vlastene žije iba z neho. Takže okrem filmového zážitku je človek aj najedený a nemusí už nikam na žiadny fastfood. A jedlo tam bolo v skutku vynikajúce. Ja som ho až tak neocenil, pretože som chcel vyskúšať aj stravu inde, ale keď človek pozerá 4-5 filmov denne, nemá čas sa ísť veľmi najesť inde, takže je takýto servis k nezaplateniu. Inak čo bolo ešte super, že keď aj človek nič nechcel, tak obyčajná voda načapovaná v pollitrových pohároch bola zadarmo pred vstupom do sály.

V kine som mal však iný problém. Američania sa vyžívajú v klíme. V Austine bolo horko, každý deň aspoň 86 stupňov, ak nie aj 90, večer cez 70. Človek sa preto oblečie veľmi naľahko, čo je problém v kinosále, kde je taká zima, že ide človek zmrznúť. A sedieť tam v nej dve hodiny nie je úplne ideálne. A k tomu ešte tá studená voda alebo pivo. Brrr... Preto som vydržal tak maximálne 2 filmy denne. Ale v Austine bolo čo robiť aj mimo kina a hlavne organizátori pre nás pripravili aj doprovodný program.

Jeden deň nás zobrali na pravé texasské BBQ do najstaršej reštaurácie v Texase. Bolo to vo vedľajšom meste, do ktorého sme sa viezli asi hodinu a pol. Ale stálo to za to, mäso bolo vynikajúce a k tomu aj studené pivo a červená a žltá limonáda ako u nás. Až na to, že chutili jak žuvačkové čaje zo školskej jedálne. Tiež sme mali čas sa trocha popozerať po „historickom jadre“ mestečka, ktoré vyzeralo skutočne ako uprostred Mexika. V Austine človek vôbec nemá pocit, že je v Texase, jediné, čo by ho prezradilo sú dvojjazyčné nápisy a všade prítomná španielčina, ale architektúra je veľmi odlišná od ostatného Texasu. V historickom jadre sme našli s dvoma Dánkami obchodík so starožitnosťami, alebo čo našla babka na povale a tak sme pokúplili suveníry. Už aj som si chcel kúpiť texaské kovbojské čižmy, ale nakoniec som si povedal, že 300 $ je celkom dosť, tak som sa s nimi aspoň ako pravý európsky turista odfotil.

Ďalší deň pozval zahraničných hostí na večeru do svojho domu riaditeľ festivalu. Na záhrade mal veľké nafukovacie plátno, na ktorom sme popri večeri pozerali film. Pustili nám tri a pol hodinový indický film, kde som sa asi po 30 minutách stratil v deji, takže ďalšie tri hodiny plné pesničiek a tancov boli pre mňa celkom náročné. V hlave mi utkvela táto skladba, s ktorou sa rád podelím – pepr pepr medicin pepr.

Tiež sme sa vrámci festivalu boli pozrieť v ateliéroch Troublemaker Studios, ktoré patria Robertovi Rodriguezovi, ktorý tu točí všetky svoje filmy – od Štyroch izieb, cez Fakultu, Spy Kids až po Sin City. A teraz aj upírsky seriál From Dusk Til Dawn. Okrem Roberta tu natáčajú aj jeho kamaráti, napríklad Quentin. Okrem filmových plagátov majú po štúdiách vystavené aj mnohé artefakty z filmov a potréty hercov, ktorí v štúdiách natáčali. Mňa najviac zaujali obrazy. Robert používa pri svojej prácu svojskú techniku, aby herci nevyšli z umeleckej koncentrácie, keď práve nenakrúcajú. Preto je vedľa štúdia menší ateliér, kde majú plátno s farbami a každý počas svojho voľného času maľuje. Obrazy tu majú Bruce Willis, Joseph Gordon-Levitt alebo Mickey Rourke. Bolo ich však zakázané fotiť, ale medzi nami sú asi lepší herci ako maliari.

Doprovodný program festivalu bol možno ešte lepší ako samotný festival. Každý deň bolo pripravných niekoľko koncertov, karaoke, rôzne špeciálne projekcie a tak. Mňa naviac asi zaujali debaty a záverečná párty. Debaty boli o tom, že vždy dvaja hostia –režiséri alebo kritici debatovali na tému ako postava samuraja je lepšia ako postava kovboja vo filme alebo knihy by sa nemali adaptovať do filmov. Po 10 minútach vášnivej debaty plnej argumentov prišiel gong a prešlo sa debatovať do boxerského ringu. A tam sa ukázalo koho argumenty majú váhu.

Popri festivale som si chcel samozrejme pozrieť aj Austin, čo je hlavné mesto Texasu. Samotné downtown je veľmi malé a nie úplne zaujímavé. Najvýraznejšou pamätihodnosťou je Texaský kongres, ktorý trocha pripomínal federálny kapitol a je celý taký ružovo-oranžový. Potom veľkú časť centra zaberá University of Texas, ktorá patrí medzi tie väčšie v USA. Blízko od centra bývala aj moja hostiteľka Jen. Jen je herečka a živí sa nahováraním jedného internetového seriálu Red vs. Blue, ktorý ja som vôbec nepoznal, ale vraj je celkom populárny. Ale k Jen sa ešte dostanem...

Uprostred Austinu sme natrafili aj na super piváreň, kde predávali veľmi veľa čapovaných pív, čo je v USA celkom rarita. Dokonca tu mali aj čapovanú Plzeň a Staropramen (ten stál 7 $, to by ma zaujímalo, či si ho tu niekto niekedy kúpil). Aj keď sa mi veľmi cnie po Plzni, tak som vyskúšal texaské lokálne pivá a musím priznať, že boli chuťovo veľmi dobré. Ale Plzeň je Plzeň. Ako sme tu sedeli, všimol si môj kamarát, ktorý ma sem zobral, že pri vedľajšom stole sedia celebrity. Boli to členovia skupiny One Direction, ktorí mali koncert v San Antoniu. Ja som stále pozeral, že kto? Poznáte ich niekto? Vraj je to veľmi populárna britská chlapčenská kapela a teraz sú v USA populárni ako kedysi Backstreet Boys. Ja som teda o nich v živote nepočul, ale teda sedeli sme vedľa v nich v krčme. Ale fotku nemáme...

S kým som si ale fotku nemohol nechať ujsť bol Elijah Wood (alebo ako by Srbi pekne foneticky napisali Elajdža). Teda primárne som za ním nešiel kvôli fotke, ale zaujímalo ma, ako si vlastne vyberá role a či by zobral aj nejakú v slovenskom filme, keby mu niekto ponúkol, čo neviem, či sa stane, lebo my si na Slovensku vystačíme s nehercami a on už je predsa len trocha okukaný. No každopádne sme sa chvíľu rozprávali o filmoch a o tom, ako si vyberá scenáre a čo ho zaujíma a ... je to neskutočné milý človek, skromný a usmievavý a je skutočne taký maličký ako Frodo. Na festivale bol uviesť svoj nový film Open Windows, ktorého dej sa celý odohráva na pracovnej ploche počítača. Vypýtal som si na neho aj email, že keby sme mali na Slovensku nejaký dobrý scenár, tak mu ho pošlem, tak uvidíme, či ho niekedy využijem...

No ale späť k festivalu – záverečnú párty poňali skutočne vo veľkom štýle. Pôvodne sa mala odohrávať v meste duchov blízko za Austinom, ale kvôli počasiu ju presunuli do kina. Škoda, mesto duchov mohlo byť fasa. No a dostali sme zoznam – 26 spôsobov ako zažiť záverečnú párty. Bol to viac taký kontrolný list aktivít, ktoré sme mali absolovať. Od pretláčania sa o pohár whisky, po lovenie piva vo vode medzi jabĺčami alebo vydepilovania pásiku na svojom tele až po ostrihanie na štýl česká deka alebo vytetovania loga festivalu niekam na telo. Ale vlastne to bola celkom zábava. Aj keď som absoloval len málo z atrakcií, bolo vtipné sa pozerať na druhých. Američania sú stvorení pre tento typ zábavy, väčšina z nich sú exibicionisti a poriadne všetko prežívajú a ostatní im vždy riadne tlieskajú alebo ich podporujú alebo reagujú. A o to viac, ked je k tomu alkohol zadarmo.

No a po párty, ktorá skončila o 2:00, sa rozmýšľalo, čo ďalej. No a keďže som býval u Jen, tak som čakal na ňu a čo sa nestalo, Jen dostala pozvanie na tajnú afterku na dome u Elajdžu. Ja som pozvaný nebol (asi som veľmi nezapôsobil J), ale keďže som bol s Jen... Bolo tam asi 20 ľudí, skutočne to boli všetko ľudia, ktorých osobne poznal. Jen sa s ním tiež poznala len tak z videnia, ale počas týždňa sa viackrát stretli a vlastne sa skamarátili. Dokonca dostala aj jeho číslo. Elajdža žije síce v L.A., ale v v Austine má dom a keď má čas, rád ide do Texasu. Pártý bola strašne príjemná a všetci ľudia boli veľmi prijemní, možno aj preto, že už sme čo to popili. Elajdža sa možno na prvý pohľad nezdá, ale je to pekný žúrman a celkom spratek. O 4:00 ho napadlo urobiť na záhrade ohňostroj, z čoho mali určite radosť najmä jeho susedia, ale verím tomu, že takéto žúrky tam nerobí každý deň a k tomu to vlastne nebola poriadna americká párty, ako keď rodičia nie sú doma a ani policajti neprišli. Vlastne sa len pilo a rozprávalo, ale už nie o slovenských filmoch. A potom už prišiel čas, kedy Elajdža nikde nebol, tak sme usúdili, že už je na čase ísť domov. No veď hej, bolo už 6:00 a nechcem aby mi zas ušlo lietadlo.

Vyžúrovaný z Texasu som ešte na letisku stretol festivalových hostí, ktorí leteli do Francúzska (17 hodín!), a potom som spokojne zaspal na ceste späť mysliac na Ohio...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?