Týždeň v Amerike

Autor: Peter Badac | 9.9.2014 o 17:25 | (upravené 9.9.2014 o 22:19) Karma článku: 6,09 | Prečítané:  1422x

Nakoľko sa mi množili emaily ohľadne informácií o mojom pobyte v Aténach, rozhodol som sa odpovedať na ne takto verejne pre všetkých, ktorých to zaujíma. Určite mnohým, ktorí v Amerike žili alebo boli aspoň krátky čas, prídu niektoré moje postrehy samozrejmé, ale predsalen som si ich nemohol odpustiť. Ja som takúto skúsenosť predtým nemal a život v Južnej Amerike bol síce iný ako v Európe, ale nie až tak výrazne. Tak sa vopred ospravedlňujem ak sa budem zaoberať nepodstatnými detailami, ale pevne verím, že vás budú zaujímať.

Ani sa mi nechce veriť, že už som tu týždeň, ale zo začiatku čas beží vždy rýchlejšie. Začnem pekne poporiadku...

Let do Columbusu prebehol v poriadku. Avšak do Atén to je z Columbusu ešte niekoľko míľ a autobusová doprava tu nefunguje ako v Európe, kde sa z letiska dá dostať prakticky všade. Mohol som si zobral shared taxi za 160 $ alebo prespať na letisku a ráno o 6:00 využiť jeden z dvoch autobusov, ktorý do Atén z letiska premáva. Bolo mi ale povedané, nech si skúsim prenajať auto, že mi to uľahčí život a prípadne, že mi aj pomôže v prvých dňoch sa zorientovať. A tak aj bolo...

Čo by ma v živote nenapadlo je, že prenajatie auta je tak lacné. Na 3 dni stálo 120 $ plus benzín (čo vo výsledku bolo asi 25 $). Samozrejme rezervované cez internet, na okienku by to vyšlo niekoľkonásobne drahšie. A tu vznikol prvý problém, ktorý sa mi po 13 hodinovej ceste lietadlom skutočne nechcelo riešiť. V požičovni žiadnu rezerváciu neevidovali, avšak z môjho účtu už odišlo 120 $. Kto teraz ustúpi? Asi po 40 minutách pani nakoniec zavolala na číslo, ktoré som mal na mojej rezervácií, aby sa dozvedela, že som si síce rezervoval auto u ich spoločnosti, ale vyzdvihnem si ho v Colombuse v Georgii. Milo sa na mňa usmiala a povedala, že nech si z toho nič nerobím, že to sa tu stáva často. Potom nerozumiem, prečo sa tie mestá volajú rovnako. Som si takmer istý, že som si ho rezervoval správne, ale ten server mi tú rezerváciu zámerne prehodil. Takže nabudúce, keď budete kupovať letenky za mnou do Ohia, tak dávajte pri rezervácií pozor, aby ste nakoniec neskončili v Oháji pri Vrábloch.

Už som nemal viac síl riešiť túto situáciu, preto som si urobil novú rezerváciu (opäť cez internet, lebo na okienku by bolo drahšia) tentokrát za 150 $, čo je stále lacnejšie ako ten taxík, ktorý by ma z letiska odviezol do Atén. V Aténach som prvú noc prespal v pravom americkom moteli, kde sa snáď nestala žiadna vražda a na raňajky bola pravá americká káva – ofarbená teplá voda.

Nasledovali prvé dni na univerzite a tiež hľadanie si nového domova. Tu som mal šťastie. Atény sú síce maličké mesto, ale Ohio University je relativne veľká (študuje na nej dovedna až 20 000 ľudí) a v meste je niekoľko internátov a bytových komplexov, kde sa dá bývať. Ten môj som našiel na webe a je to tu podobné ako na moderných intrákoch u nás. V komplexe je niekoľko bytov, kde žijú 3-4 ľudia, každý má vlastnú izbu so záchodom a majú spoločnú kúpeľňu a obývačku. Narozdiel od našich intrákov to teda pripomína skutočný byt, dokonca je tu aj zariadenie ako gauč, stoly, mikrovlnka, takže jediné čo som si musel dokúpiť boli periny a sprchový záves. (Aby som to však neidealizoval, neskôr som sa dozvedel, že tu majú aj intráky, ktoré sa viac podobajú našim, to znamená 2-3 na jednej izbe a kuchyňa a záchod pre 10-15 ľudí.) Okrem toho sú tu spoločné priestory ako bazén, kino alebo posilovňa, všetko veľmi pekné a čisté. Mal som tiež šťastie, že mi odpustili úvodné poplatky vo výške 200 $ (takže keď odčítam stratu za zlú rezerváciu auta, tak som vlastne 80 $ v pluse) a dali mi izbu, ktorá bola lacnejšia ako priemer. V zápätí som sa dozvedel prečo...je na prízemí na za oknom sa mi každú polhodinu zapína klimatizácia pre celý náš blok. No po pravde by som sa s tým asi neuspokojil, ale nebolo veľmi z čoho vyberať. Buď som mohol ísť bývať sem alebo potom do bytu s undergrads, čo sú 18-20 roční študenti. A dá sa na to zvyknúť a mesačne ušetrím 50 $ (takže už 130 $ v pluse :)

Moji spolubývajúci sú fajn. Jeden – André – študuje medicínu a je celkom športovec, stále hrá nejaké kolektívne športy ako basketbal alebo bejzbal, druhý – Cody – je geológ a ten je viac na individuálne športy ako behanie. Jedna z prvých otázok, ktorú sa ma spýtali bola, že či som mal už 21. Ja, že áno a oni si vydýchli, že to je super, že môžeme mať v chladničke pivo. Všeobecne som fascinovaný ako Američania dodžiavajú všetky zásady. Veď prečo by nemohli mať na svojej izbe pivo v chladničke? Kto by sa o tom dozvedel? Ale proste sa to nesmie...

Stále sa neviem rozhodnúť, či je to vlastne dobre alebo zle. Na jednu stranu majú strašne kolektívneho ducha, ktorého rozvíjajú cez všetky kolektívne hry a športové podujatia, ktoré na kampuse strašne frčia (stále hrajú nejaké športy alebo podporujú univerzitný tím volejbalistiek alebo lakrosistov) a zároveň tiež majú strašne vyvinuté individuálne sebavedomie, kedy každý je unikátny a jedinečný a nikto sa nemôže vyvyšovať nad iného, čo je trocha v kontraste s ich kolektívnym duchom, kde kolektívy vždy fungujú na základe rozdelenia rolí. Tiež je zaujímavá istá stádovitosť, keď mi niekoľko ľudí na ulici hovorilo, že moja taška cez jedno pleco nie je dobrá na chrbát, a preto takmer všetci konformisti nosia batôžtek na dvoch pleciach, lebo je to zdravšie. Podobne ako kola light...

V piatok som stihol zažiť aj klasickú americkú párty ako z filmu. Inak keď už som pri tých filmoch, už rozumiem, prečo sa väčšina filmov točí v Kalifornii. Jednak keby sa točili inde, asi by sme im väčšinu času nerozumeli, aj keď v Ohiu to nie je až také zlé a ich akcent je celkom zrozumiteľný. No a druhak by sa asi všetci nevošli na plátno, pretože väčšina domácich, ktorých som tu zatiaľ videl, sú skutočne veľkí ľudia, niektorí až tak veľkí, že v supermarketoch používajú špeciálne vozítka, aby mohli nakupovať svoje obľúbené potraviny v XL baleniach.

Ale späť k večierku. Bola to narodeninová oslava Andrého spolužiaka zo školy, ktorá bola u nás v komplexe na inom byte. Vopred ma upozornili, aby som veľmi nerozprával, že odkiaľ som a čo tu robím, lebo by som to musel rozprávať veľakrát, tak nech hovorím, že som tretiak a tento rok končím. A skutočne to pomohlo. Na večierku v maličkom byte bolo trilión ľudí, zväčša medici a medičky, ale našli sa aj iní. Všetci sa pekne pristavia, pozrdravia, spýtajú ako sa máš, čo tu robíš, odkiaľ si (keď počujú zvláštny akcent) a aký si mal deň. Keď som si predstavil, že by som mal všetkým odpovedať, čo tu vlastne robím, tak by som sa zbláznil (skutočne som túto konverzáciu viedol asi s 15-20 ľuďmi na večierku). No a hudba hrala hlasno, veľa sa pilo a hlavne sa hrali obľúbené americké hry, ktoré ťa majú priviesť k tomu, aby si mal dôvod k tomu sa napiť (akokeby si sa nemohol napiť bezdôvodne). Asi najlepšia, ktorú som na tejto párty videl, bola taká, že si chalani prilepili páskou ku každej ruke jednu fľašu piva King Cobra, ktorá mala 40 uncí, teda približne 1,2 l (tieto miery spolu s teplotou mi ešte robia problém premieňať – míle a stopy sú už v pohode). Takže si ich prilepili k ruke a nemohli ísť na záchod skôr než ich vypijú. Samozrejme vyhrá ten, kto to vypije prvý. A čo bola výhra? No tie dve fľaše King Cobry (čo je dosť nechutné pivo, niečo ako keď vymyjete pohár po Zlatom Bažantovi).

Po párty doma sa chodí väčšinou do baru do mesta, kde pri každom vstupe musíte dokázať, že už ste mali 21 rokov. Aj keď mnohí vyzerajú staršie, pravidlá sú pravidlá a skutočne to skontroloval vždy, aj pri každom príchode do toho istého baru, kde už sme raz boli a išli sme sa von len vyvetrať. Zaujímalo by ma, či nejakým číslam s bodkami na slovenskom občianskom rozumel, ale proste pravidlá sú pravidlá a treba ich rešpektovať. Neviem si predstaviť študovať na univerzite v USA a nemať 21. To musí byť asi riadna nuda, v piatok večer iba čítať knižku, vycikať a ísť spať.

Inak sú vlastne prvé dojmy z ľudí veľmi pozitívne. Všetci sú tu veľmi milí, perfektne zvládajú smalltalky a keď som aj narazil na problém, ako napríklad, keď na univerzite nevedeli, že vôbec prídem, tak mi pani úradníčka povedala, že to je ich problém a oni si to zistia a vyriešia a zavolajú mi, keď bude všetko v poriadku, aby som si prišiel vyzdvihnúť môj preukaz. To je prístup! Keby to nebolo tak ďaleko, hneď by som sem slovenské pani úradníčky posielal na školenia ako sa správať ku klientovi, ktorý má nejaký problém spôsobený ich chybou...

Čo ale nie je až tak pozitívne je jedlo. Teda nielen samotné jedlo, ktoré má úplne inú chuť ako v Európe, ale aj jeho obstaranie. V meste je len malý obchod, kde, ako mi bolo povedané, kúpiš len najzákladnejšie potraviny. Na veľké nákupy sa chodí do supermarketov, ktoré sú zvyčajne za mestom a bez auta sa do nich len ťažko dá dostať. Ešte, že som mal to auto... No po mojom zistení, že najzákladnejšie potraviny sú pivo, kola, chipsy a sladkosti som ostal dosť zdesený, že kde ja budem čo nakupovať. Tak to budem musieť vyšpekulovať.

Každopádne, aj keď na to väčšina ľudí tu nevyzerá, sú tu celkom posadnutí zdravou stravou. Kolu si vždy kupujú light, majonézu tiež jedia iba light a dokonca mlieko len odtučnené. Najväčší zážitok mi asi spôsobila narodeninová oslava v parku, kde deti mali papať tortu s mrkvou. Teda mali ich spolu na jednom tanieri a kto chcel viac torty, dostal aj viac mrkvy, ktorú musel zjesť. Takto asi vznikajú tie netradičné spojenia chutí. Už teraz sa teším na ďalšie zaujímavé recepty, o ktoré sa s vami rád podelím, ako aj o ďalšie hry, ktoré nám poskytnú dôvody na pitie alkoholu.

No a na záver ešte jedna otázka od čitateľa. Veronika sa ma pýtala, ako je to s tými univerzitnými spolkami Alpha-Gama-Fí alebo Omikron-Epsilon, aký to má význam a zmysel? Priznám sa, že tak ďaleko som v kampusových otázkach ešte neprenikol, ale budem sa tým zaoberať a verím, že v dohľadnej dobe okrem chutných receptov a vtipných hier prinesiem aj odpoveď na túto otázku.

A ak vás zaujíma niečo viac zo života v Aténach, neváhajte a píšte. Vybrané otázky budú zodpovedané a odmenené krásnou cenou.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?